Pýtam sa, prečo ľudia najskôr potrebujú zažiť extrém, aby sa vôbec zamysleli? Len ten, kto zažil na vlastnej koži nedostatok vody, si začne vážiť každú jej kvapku. Ale trpí aj ten, kto zažil naraz vody až priveľa.
Extrémy nie sú dobré a nemali by sa vyskytovať príliš často. Žiaľ, u nás sa extrémy stali novou „normou“ a každý rok ich prežívame aj na malom území Slovenska.
17. jún je Svetový deň boja proti suchu a dezertifikácii. Dohovor OSN o aktivitách proti rozširovaniu púšte schválili pred 29 rokmi, no situácia vo svete sa napriek tomu stále zhoršuje. Zapríčiňuje to v prvom rade činnosť človeka a klimatické zmeny. Rýchle odlesňovanie, nadmerné spásanie tráv hospodárskymi zvieratami v niektorých častiach sveta a nesprávne používanie závlah sú príčinami, ktoré má ľudstvo v silách ovplyvniť. Ale má aj záujem? Rozširujúca sa chudoba a ekonomická nestabilita očividne nepomáhajú zvrátiť tento trend. Naozaj potrebujeme zažiť ešte väčšie extrémy počasia, povodne, dlhotrvajúce suchá či krupobitie?
Začnime od seba. „Na Slovensku sa doteraz politika štátu zameriavala skôr na protipovodňovú ochranu a neriešila situáciu vnútorných vôd,“ ako sa nedávno vyjadril riaditeľ štátneho podniku Hydromeliorácie Ing. Marián Šulák pre Hospodárske noviny. V 70. rokoch 20. storočia vytvorené odvodňovacie kanály či vodné nádrže vyhĺbené na zber vody a zavlažovanie družstevných polí sú dnes väčšinou v žalostnom stave. Potvrdili to na nedávnej tlačovke aj zástupcovia Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Štátny Slovenský vodohospodársky podnik však nemá dostatok prostriedkov ani ľudských síl, aby sa o ne dokázal riadne postarať. Všimnite si, že stále hovoríme o zodpovednosti „štátnych podnikov“!
Podľa 20 rokov starého manipulačného poriadku na správu vody v krajine sa dnes už fungovať nedá. Ročne až tretina vody, čo predstavuje miliardy kubíkov, odteká z našej krajiny preč. Táto bilancia je alarmujúca! Klesajú aj hladiny spodnej vody, hoci my vnímame väčšinou pokles iba v tých povrchových – potokoch, riekach, jazerách. Ak si v blízkej budúcnosti nechceme umývať ruky pieskom, mali by sa čo najskôr spojiť v jednotnom úsilí všetci domáci správcovia krajiny. Doťahovanie sa o zodpovednosť medzi inštitúciami nepomôže.
V prvom rade stromy – lesy, háje a tône, ktoré sú najväčšími zádržnými „špongiami“ dažďovej vody, musia mať rozumného hospodára. Systém vnútorných vodných kanálov treba prehĺbiť, jeden breh očistiť od náletových drevín. Vybrať dlhoročné nánosy z umelých vodných nádrží a budovať ďalšie. Začnime brať vážne vodozádržné opatrenia aj na našich poliach, mokrinách a lúkach, ktoré treba spásať či aspoň kosiť. Bráňme vode, aby rýchlo stiekla a ušla zo svahov. A v neposlednom rade sa skúsme zamyslieť aj vo vlastných domácnostiach, či zbytočne neplytváme pitnou vodou. Či nezamorujeme spodné vody odpadovými. A vieme, ako a kedy je správne zavlažovať naše záhradky?
Podľa nedávnej tlačovej správy České ministerstvo pôdohospodárstva SPOLOČNE s rezortom životného prostredia chce v rámci plánu boja proti suchu v rokoch 2023 až 2027 ročne preinvestovať asi jednu miliardu eur (25 mld. CZK). Dostatok vody pre obyvateľstvo chce dosiahnuť prostredníctvom výstavby a obnovy rybníkov, vodovodov a kanalizácií, podporou vodných zdrojov cez pozemkové úpravy a prepájanie vodárenských sústav.
Netreba vymýšľať koleso. Stačí nasledovať dobré príklady. A nehašteriť sa na našom malom Slovensku. Dokážeme to?
Lada Debnárová
