Poľnohospodárstvo a potravinárstvo v našej krajine potrebuje rozvojové impulzy, ak má prispieť k zvýšeniu zamestnanosti vidieckeho obyvateľstva.
Táto úloha nie je nesplniteľná, ale bez koncepčných, systémových opatrení zostane iba chimérou. Napríklad len v samotnom poľnohospodárstve pracovalo na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia viac ako 350-tisíc ľudí, zatiaľ čo dnes ich - po odrátaní pracovníkov v rybnom a lesnom sektore - zostala sotva desatina. Hoci nemalý podiel pripadal v minulosti na tzv. pridružené výroby, vykonávajúce často nepoľnohospodárske činnosti, napriek tomu je zrejmé, že potenciál rastu existuje aj v poľnohospodárskej prvovýrobe. Povedal to predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (SPPK) Milan Semančík.
„Súčasný stav je charakteristický výrazným poklesom produkcie vo výrobných odboroch s vyššou pridanou hodnotou. Ide najmä o pestovanie ovocia a zeleniny, vinohradníctvo a živočíšnu výrobu“, uviedol M. Semančík. „Prichádza tak k zhodnocovaniu kapitálu mimo územia nášho štátu, pričom slovenská ekonomika vykazuje nemalú úroveň dovoznej odkázanosti. To sa premieta - okrem iného - aj do vysokého pasívneho salda zahraničného obchodu s agropotravinárskym tovarom, ktoré dosiahlo historicky najvyššiu úroveň v roku 2010, keď hodnota dovozov prevýšila vývozy o takmer jednu miliardu eur. Pritom viac ako 60 % z toho pripadlo na nahraditeľné komodity, teda také, ktoré si dokážeme vyrobiť sami doma.“.
Pokles domácej agropotravinárskej produkcie a s ním spojená strata pracovných miest v chlebovom odvetví nebola podľa M. Semančíka náhodná. Slovensko doplatilo na absenciu koncepčných prístupov štátu k agrárnej politike a jeho často sa meniace postoje k významu a podpore vlastnej výrobnej základne. Prakticky nekontrolovaný nástup obchodných reťazcov, ktoré rýchlo ovládli potravinový trh, viedol k neúmernému rastu tlaku na domácich dodávateľov, ich vytláčaniu z ponuky predajných sietí a nahrádzaniu importovaným tovarom. Chýbala tiež systematickejšia práca so spotrebiteľom, ktorému nikto nevysvetľoval význam kupovania domácich výrobkov, takže sa dlho nezaujímal o pôvod - a nezriedka ani kvalitu - nakupovaných potravín, ale uprednostňoval predovšetkým ich cenu.
„K zlepšeniu situácie neprispel ani vstup Slovenska do Európskej únie, skôr naopak“, upozornil predseda SPPK. „Diskriminačne nastavené podporné mechanizmy na spoločnom európskom trhu umelo znížili konkurenčnú schopnosť nášho poľnohospodárstva a následne aj spracovateľskej sféry, vyrábajúcej z jeho produkcie finálne potraviny. Preto je logické, že nemôžeme súhlasiť s tým, aby sme aj v nasledujúcom programovacom období EÚ dostávali nižšie podpory ako staré členské štáty. Nie je celkom korektné porovnávať súhrnné hektárové priemery priamych platieb a podpôr z Programu rozvoja vidieka (PRV), čo nám často podsúvajú zástupcovia Európskej komisie. Zatiaľ čo priame platby plynú výhradne do poľnohospodárstva, viac ako tretina zdrojov z PRV končí v Slovenskej republike mimo nášho odvetvia a s jeho podporou nemá nič spoločné“.
Základom rozvoja odvetvia musí byť podľa M. Semančíka oživenie dopytu po domácej produkcii. Bez neho sa nebudú generovať v agropotravinárskom komplexe nové pracovné miesta. Okrem cieľavedomej práce so spotrebiteľom si to vyžiada aj revitalizačné opatrenia vo výrobnej sfére a zmenu podporných mechanizmov, ktoré by mali vo väčšej miere ako doteraz stimulovať rozvoj výroby. „Ak pri prechode z jednotnej platby na plochu na systém platobných nárokov dokážeme správne nastaviť agrárne podpory, vyšleme nielen pozitívny signál pre poľnohospodárov, ale dokážeme aj zvýšiť efektívnosť a účelnosť vynaložených finančných prostriedkov. Zároveň vytvoríme stimuly pre rozvoj produkcie, ktorej zvýšený odbyt však musíme takisto cieľavedome podporovať, pretože inak sa ďaleko nedostaneme“, konštatoval M. Semančík.
Ing. Stanislav NEMEC, tlačový hovorca Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory
