V dnešnej dobe u nás málokto pracuje v odbore, ktorý vyštudoval. A keďže nikto múdry z neba nespadol, často sa potrebujeme dovzdelávať v tom, čo chceme robiť. Týka sa to aj poľnohospodárskej výroby.
Porozumieť fungovaniu prírodného prostredia, vývojovým fázam rastlín, potrebám živých zvierat, naučiť sa pracovať s poľnohospodárskymi mechanizmami, ovládať prácu s počítačom a vyznať sa v zložitých formulároch alebo pochopiť trh, ako čo najlepšie predať svoje výrobky a osloviť zákazníkov – to všetko si vyžaduje hodiny štúdia aj skúsenosti z praxe.
Najväčší podiel pracujúcich v slovenskom poľnohospodárstve majú ľudia vo veku nad 50 rokov, kým vo veku 25-34 rokov je podiel iba 16,5%. Staršia generácia, zvyknutá na určitý systém riadenia a fungovania podnikov, pomaly odchádza do dôchodku. Mladí nemajú veľmi záujem, a tak aj v tomto sektore chýbajú. Vedú sa o tom reči, ale málo sa robí pre to, aby sme to zmenili.
Treba pochváliť každú iniciatívu či súťaž, ktorá predstavuje mládež na farmách alebo ich tam aspoň láka. No keď ich už získame pre túto náročnú, ale krásnu celoročnú prácu na poli či v maštali, treba im dopriať aj vedomosti, ako ju zvládnuť čo najlepšie. Často prvé popálenie sa môže uhasiť rozdúchaný plamienok.
Uvádzam mladých, ale celoživotné vzdelávanie, o ktorom hovorím, sa týka, samozrejme, aj staršej generácie. V každej oblasti, pokiaľ ju chce človek robiť dobre a zodpovedne, sa musí učiť celý život. Pokiaľ ide o vzdelávanie poľnohospodárov na Slovensku, je skutočne málo o čom rozprávať, bohužiaľ. Roky nesystémového prístupu a nekoncepčných zmien, bez riadneho uchopenia agendy v štátnej správe, nás dostali do dnešného biedneho stavu.
Ak nejaké poradenstvo a vzdelávanie existuje, tak funguje len na vlastnú päsť a väčšinou ho pokrývajú súkromné spoločnosti. Niečo málo sa snaží pokrývať Agroinštitút Nitra, š.p., ako štátna vzdelávacia inštitúcia pre poľnohospodárov. No ten je v procese likvidácie a bez plánov a vyčlenených financií na ďalšie obdobie sa vzdelávanie rozbehne len ťažko. V tomto smere zlyháva aj slovenská poľnohospodárska samospráva, česť výnimkám.
V každej vyspelej spoločnosti štát chápe význam vzdelaných pracovníkov v praxi a snaží sa odovzdávať získané poznatky či výsledky výskumov, ktoré sám financuje. Prečo je to na Slovensku inak? Prečo sa u nás namiesto vyššej podpory a užšej spolupráce s praxou výskumné ústavy rušia? Prečo si musí každý podnikateľ sám prácne zháňať literatúru či študijné materiály a informácie, ktoré potrebuje k svojej práci? Veď mnohé sme už preskákali, tak prečo si navzájom neodovzdať skúsenosti a poznatky aplikované v praxi? Je to možné, videla som to v Írsku, v Kanade...
Vzdelávať sa treba. Istú nádej v novom programovom období dáva tzv. „AKIS“ (z anglického „Agricultural Knowledge and Innovation System“), teda systém prenosu vedomostí a inovácií v poľnohospodárstve. Ide o prierezový cieľ v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Jeho uplatňovanie je naviazané na možnosť čerpania prostriedkov v ďalších špecifických cieľoch, napr. pri podpore mladých farmárov. Avšak aby systém vzdelávania a poradenstva pre poľnohospodárov fungoval, je potrebný premyslený koncepčný a inovatívny prístup MPRV SR. Fungovať by totiž mal začať už od roku 2023.
K prvému oficiálnemu návrhu AKISu, ktorý Slovenská republika predložila Európskej komisii v marci 2022 v rámci národného strategického plánu, prišlo v júni niekoľko zásadných pripomienok. Európska komisia vytýka Slovensku chýbajúci strategický prístup k výmene vedomostí a inováciám, podľa nej ide vyslovene o „protiklad k potrebám praxe“. V navrhovanej štruktúre AKISu chýba administratívny útvar so špecializovanými poradcami s úzkym prepojením na výskum a sieť poradcov v teréne.
Tí by mali spolupracovať v rámci operačných skupín európskych inovačných partnerstiev, ale tie sa u nás nestihli v končiacom programovom období ani rozbehnúť. Nehovoriac o nevyužitých eurofondoch. Slovensko nemá jasno v tom, ako bude prenášať vedomosti do praxe, ani v tom, ako bude odborne pripravovať poradcov. Mimochodom, certifikácie by sa už nemali vyžadovať a systém by mal byť viac flexibilný pre všetkých, ktorí chcú a majú o čom učiť ostatných.
Bohužiaľ, vymýšľanie vzletných názvov a komplikovaných štruktúr „inštitútov vzdelávania“ či „národných centier“ nám nepomôže. Ani premaľovanie názvu... Zásadným problémom je úplné nepochopenie potrieb ľudí v poľnohospodárstve a príležitostí, ktoré nám prax poskytuje, ľuďmi na vysokých stoličkách rezortu. Zaslepení vlastnou dôležitosťou nie sú schopní skloniť hlavu, aby dovideli nadol, kde na nich upínajú zrak tí, čo túžia robiť svoju prácu kvalitne, prezieravo a s fortieľom.
Riešenia pre celoživotné vzdelávanie existujú a nepotrebujú ani tak veľa, stačí vôľa a zdravý sedliacky rozum. Zbierať skúsenosti aj v iných štátoch či aspoň u suseda, navštevovať vzorové farmy, vidieť dobré príklady nových technológií a inovatívnych prístupov v poľnohospodárskej výrobe, prepojiť vedu, výskum, odborné školstvo s praxou, rozvíjať lokálne trhy a spoločné projekty pre rozvoj komunity a regiónu, komunikovať najnovšie poznatky pre modernizáciu a digitalizáciu v praxi – na toto všetko treba hlavne múdrych, pracovitých a šikovných ľudí. Zatiaľ ich doma máme, využime príležitosť! Čas letí a my sme zameškali roky...
Lada Debnárová
Združenie pestovateľov obilnín
7.10.2022
 – kópia.png)
