Budujeme Slovensko je televízna dokumentárna séria o industriálnych stavbách Slovenska. Tento týždeň bol venovaný mestu Trenčín, konkrétne zašlej sláve jedného z najväčších textilných podnikov na Slovensku – Merine.
Práve Merine, kde sa spracovávala ovčia vlna, vďačia Trenčania za prívlastok „Mesto módy“. Však ovečku, teda správne baránka, hrdo nesú aj vo svojom erbe.
Boli to Francúzi, páni Tiberghienovci, ktorí prijali ponuku založiť v Trenčíne textilnú továreň. Mesto malo ideálne geografické podmienky, železnicu a dostatok vodných zdrojov. Písal sa rok 1907. Základným materiálom na výrobu tkanín sa stalo ovčie rúno. Fabrika mala vlastnú pradiareň, priestor na bielenie, úpravu česanej priadze, tkáčovňu, farbiareň.
„Bol to uzavretý okruh výroby – prišla surová vlna a odišla hotová tkanina“, spomína v dokumente bývalý zamestnanec. Každá rodina z Trenčína mala minimálne jedného člena zamestnaného v Merine. Pred privatizáciou tam pracovalo 2 560 ľudí, z toho 2 000 žien.
Dokument ponúka zábery minulosti – obdobia najväčšej slávy, keď stroje na spracovanie vlny bežali nepretržite (r.1950, 1974, 1976) a ukážky zo súčasnosti – zdevastovanú budovu so zablúdenou ovcou Adelou. Pre tých, ktorí dokument nevideli - predstavte si jeden z posledných záberov filmu: V pozadí na brale majestátny Trenčiansky hrad, pod ním bager ničiaci historické budovy a pred oploteným búraniskom ovca sledujúca záverečnú scénu príbehu Meriny.
A možno sa zrazu cítila zbytočná a pomyslela si: „ Toto čaká asi aj mňa na Slovensku. Však tu si nevážia, že by z nás mohli mať trojaký úžitok. Radšej si nechajú doviezť tričko z Bangladéša a ani sa netaja tým, že nevedia, kde to je a z čoho je vyrobené“.
Zo 14 100-ročných budov fabriky, ktorú postavili Francúzi, mali šancu tri na zachovanie ako národná kultúrna pamiatka. Stavby to boli úžasné, skvostné, pevné. Silnejší bol ale lobing developera (myslím si, že nie pravdepodobne, ale určite) na správnych miestach a zachránená bude len jedna jediná budova.
A tak v Trenčíne, v „Meste módy“, namiesto investícii aspoň do snahy o rekonštrukciu, znovuzrodenie pradiarne, tkáčovne či farbiarne na spracovanie ovčej vlny, vyrastie nové nákupné centrum, v susedstve ďalšieho.
Úžasné. Facka v priamom prenose pre všetkých, ktorí majú vzťah ku kultúre, k histórii, k tradíciám, k ovčej vlne, k chovu oviec, k poľnohospodárstvu, k našej celej krajine. Veď dovezieme už hotové „handry“, načo nám je slovenská vlna. Opäť zvíťazila kvantita nad kvalitou. Či sú to potraviny, suroviny, oblečenie,... Musím asi viac „pogúgliť“, či je toto obvyklým javom aj v inej zemi. Lebo u nás, mám ten pocit, to už málokoho prekvapí.
Veď načo si to komplikovať?! „Vyrobiť látku je zložitejšie ako vyrobiť auto“, vraví jeden z prevádzačov dokumentom. S povzdychom dodáva, že žil naivne v tom, že budú stále vyrábať, existovať, že fabrika sa zmenší a bude pokračovať.
„30. apríla 2009, keď sa zastavila fabrika, to ticho, ... to ticho. Neboli sme zvyknutí. Akoby sa vám zastavilo srdce“, pán sklesnuto spomínal ďalej. Smutné je to 13. výročie práve v týchto dňoch.
Snáď nie naivne i ja dúfam, že tento príbeh Meriny sa nebude opakovať aj v našom poľnohospodárstve. Nemôžme dovoliť aby to ticho, ... to ticho ostalo aj v našich maštaliach, kravínoch, ovčínoch, sadoch, viniciach, na pastvinách, na poliach, ... aby hluk bol len v priemyselných parkoch, v automobilkách, v nákupných centrách.
Príbeh Meriny nech je nám všetkým poučením. Pretože s týmto príbehom sa spoločne písala (píše) aj časť príbehu nášho ovčiarstva.
Martina Gondeková, NPPC-VÚŽV Nitra
 – kópia.png)
