Skúšam si to predstaviť. Akože som spolumajiteľom nie veľkej siete slovenských kaderníctiev.
Prichádza korona a všetky musia byť zo dňa na deň zavreté. Žiadne tržby, iba náklady. Desivá predstava.
V spoločnosti nastáva panika. Samozrejmé a nespochybniteľné - prvé sú životy ľudí. Ale už po pár dňoch sa hovorí o záchrane i takých firiem, akou je naša. Hľadajú sa zdroje. Diskutuje sa o tom v médiách, nepretržite. Skrátka služby, aké poskytuje i naša sieť kaderníctiev, sa stávajú témou číslo dva. Jednotkou sú, a je to nespochybniteľné, životy ľudí. Firmám ako my sľubujú nemalú finančnú podporu. Politici chcú, aby sme prežili, neprepúšťali zamestnancov. Nikto teraz nehovorí o tom, že v zahraničí sú efektívnejšie kadernícke siete, že časom prídu na Slovensko a bude všetko opäť dobré. Čoby, možno oveľa lepšie.
Vráťme sa v mysli do obdobia začiatku tisícročia. Slovensko vstupuje do EÚ. Náš agrosektor sa stáva súčasťou jej Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Prichádza z nej veľa peňazí. Viac, ako dostávali naši poľnohospodári predtým. Gro z nich sa ale vypláca na plochu pôdy, ktorú podniky obhospodarujú. Teraz, pre zmenu, som akože spolumajiteľom farmy s chovom prasníc. Ako viaceré takéto podniky neobhospodarujeme žiadnu pôdu, krmivo nakupujeme. Nemáme nárok na priame platby, ceny ošípaných na trhu súčasne prudko klesajú. Vysoké náklady, temer žiadne podpory a tržby a nedobytné pohľadávky.
Čo na to politici? Bravčoviny je na európskom trhu dosť. Hovoria - keď nedosahujete parametre ako chovatelia v EÚ (tí, samozrejme, podnikajú s oveľa vyššími podporami), bravčovinu si dovezieme odtiaľ. Aj sa masívne vozí, pulty hypermarketov sú plné. Počet prasníc za pár rokov u nás klesá na bezmála tretinu, rovnako sebestačnosť v bravčovine. Skrachuje mnoho chovateľov. Noví nezamestnaní. Slovenskú spoločnosť a politikov to vôbec nezaujíma.
Teraz realita, už nie akože. Napriek tomu, že temer vôbec nemám vlasy, do kaderníctva som pred pandémiou chodil dvakrát za mesiac. Relaxoval som tam. Teraz je zavreté. Strihá ma manželka doma na dvore. Zistil som, že je to veľmi príjemné a vyzerám rovnako ako od kaderníčky.
Súčasne som zistil, že prasnice sa u nás v Nitre na dvore chovať nedajú. Vy, čitatelia - poľnohospodári, chápete rozdiel, o ktorom hovorím. Politici pred 15 rokmi sa tvárili, že nechápu. Preto tento sarkazmus. Nie v zlom. A už vôbec nie preto, aby nepodporili kaderníkov. Rozhodne im treba pomôcť. Je hrozne ťažká situácia. Držím politikom veľmi palce, aby urobili umné a štátnické rozhodnutia. Píšem len pre oživenie pamäti a hlavne prehodnotenie postojov z minulosti. Aby sme boli do budúcna múdrejší. Aby účes nebol nad jedlo. Len preto, že potraviny zatiaľ dokážeme doviezť.
Ján Huba
