Mám nový batoh. Je z ťavej kože. Páči sa mi, má v sebe totiž príbeh. Vlastne, technicky vzaté, je tých príbehov viac.
A keďže mám rád príbehy a tento batoh ich v sebe, tak ako som uviedol, má skrytých niekoľko, vysvetľuje to dôvod, prečo ho mám rád, a to aj bez toho, aby som mal akúkoľvek záľubu v kúpe batohov. A keďže je vyrobený z ťavej kože, má, aj keď pomerne v košatej súvislosti, vzťah k poľnohospodárstvu. Zároveň bola jeho kúpa obchodným dobrodružstvom, takže je portál Agrobiznis tým pravým miestom na uverejnenie spomínaného príbehu, resp. príbehov o ňom.
Príbeh prvý: Vrah
Jean-Baptiste Grenouille bol vrah. Veľmi zvláštny, desivý a k tomu všetkému ešte aj masový vrah. Dozaista by ste ho nechceli stretnúť v tmavej uličke. Ocitnúť sa v jeho blízkosti znamenalo, v prípade, že ste ho zaujali, takmer istú smrť. A čím zaujať vraha, ako je on? Vôňou, vašou vôňou, pachom! Ešte aj dnes, po rokoch, čo som Jean-Baptiste Grenouillea spoznal, mi pri pomyslení na neho prejde mráz po chrbte. Bytosť tak ohavná, tak nevypočítateľná a desivá zároveň.
Naschvál píšem o bytosti, pretože s človekom ho spájal len vzhľad, všetky jeho zmysly skôr pripomínali zviera. Na druhej strane by však konanie zvieraťa, predátora, bolo možné pochopiť. On však vraždil z iných dôvodov. Nebol levom skáčucim po krku antilope. Bol výrobcom parfumov, bažiacim po tej najdokonalejšej esencii vôní, po „absolútnom extrakte“, a bol kvôli nej ochotný mučiť a vraždiť...
Príbeh druhý: Zdenka Studenková a kvetinárka
Jednou z respondentiek našich rozhovorov o zvieratách v Magazíne chovateľa bola pred rokmi aj pani Zdenka Studenková (kedysi som pracoval ako šéfredaktor tohto magazínu). Spomínam si, že chovala jack russel teriéra. Sedeli sme spolu v kaviarni jedného bratislavského hotela a s iskrou v očiach popisovala, akú radosť jej prináša jej miláčik.
Pamätám si na to, ako povedala, že človeku, ktorý žije bez zvierat, niečo významné v živote chýba, niečo priam esenciálne. Niekoľko výtlačkov Magazínu som pani Studenkovej po uverejnení interview niesol do nitrianskeho divadla Andreja Bagara, kde mala jedno zo svojich predstavení. Je to už viac ako 25 rokov, neuveriteľné, štvrťstoročie…
…ako sa poďakovať žene? Len papier by ju nezaujal, hoc dvojstrana s veľkou fotkou a utešeným textom vyzerala skutočne ľúbezne. Kvet! Rád kupujem kvety. Rozhodol som sa preto potešiť pani Studenkovú kyticou. Vošiel som do kvetinárstva, nachádzajúceho sa neďaleko divadla. Okrem vône ma v malej miestnosti plnej kvetov a slnka, zmestili sa do nej najviac dvaja zákazníci, privítal aj úsmev kvetinárky. Ľubomíra. Bolo to naše prvé stretnutie, nie však posledné.
Usmievala sa na mňa od tej doby pomerne často, a ja som sa rovnako tak usmieval na ňu. A, pretože to súvisí s príbehom, musím bez ostychu prezradiť, že sme si zavoňali. Ľubomíra, našťastie, nebola vrah a ani výrobca parfumov. Neskončil som teda obalený tukom pri enfleurage. Namiesto toho mi však nadväzujúc na tému „vôňa” darovala knihu. Tá kniha sa volala Parfum, príbeh vraha. Tým vrahom bol Jean-Baptist Grenouilla.
Príbeh tretí: Fez, stredovek žije
Kráčam úzkymi uličkami marockého mesta Fez, dvaja chodci sa sem vedľa seba nepomestia. Prepletám sa labyrintom, z ktorého by som bez miestneho sprievodcu len ťažko našiel cestu von, je ich tu údajne takmer desať tisíc. Jedna z nich ma zavedie do domu, ktorý nevyzerá nijak výnimočne. Pokojne by tu mohla bývať rodina s niekoľkými deťmi a mačkami. Vo dverách ma víta usmiaty mladík. Biele zuby mu žiaria na tmavej tvári. V ruke drží niekoľko vetvičiek mäty. Jednu z nich mi ponúka, je naliehavý. Vezmem si ju, privoniavam. Je svieža, čerstvá.
Neviem či ide o miestnu tradíciu, akýsi zvyk na spôsob nášho chleba a soli. Po bielom uzučkom točitom schodisku vystupujem do druhého poschodia. Cez miestnosť, ktorá je od stropu po zem plná výrobkov z kože sa dostávam do ďalšej. Vyzerá rovnako. Nie som tu sám. Počujem hlasné ochkanie, vyjadruje zhnusenie. Už o chvíľu pochopím, čo je jeho príčinou. Do nosa sa mi dostane neuveriteľný zápach. Vidím ľudí s vetvičkami mäty pod nosom. Niektorí si cez tvár preväzujú šatky, iní šály.
Vzduch štípe, dráždi, ale je len predzvesťou toho, čo sa už po pár krokoch ponúkne mojim očiam. Ako obarený zrazu stojím na balkóne s dreveným zábradlím a dívam sa na desiatky okrúhlych kamenných kadí, každá z ich je naplnená farebnou tekutinou. Neviem, kam sa pozrieť skôr. Zápach postupne prestávam vnímať. Som v jednom z najstarších garbiarstiev vo Feze – som na balkóne v Chouare, založenom niekedy v 12. storočí.
Príbeh štvrtý: Nemáte radi svoju prácu? Budete!
Grenouille žil v dobách, keď bol v mestách zápach, aký si my, moderní ľudia, sotva dokážeme predstaviť. Ulice páchli smeťami, dvory domov bolo cítiť močom, drevené schodištia páchli hnilobou a krysím trusom, kuchyne nahnitou zeleninou a baraním olejom… Smrdeli rieky, smrdeli námestia, kostoly, sedliak zapáchal rovnako ako kňaz, páchla šľachta, ba dokonca aj kráľ.
Takto popisuje Patrik Süskind vo svojom Príbehu vraha Francúzsko 18. storočia. Miestami, ktoré však štípali aj na smrad zvyknuté nosy, boli garbiarstva. Pracovali v nich mladí muži, nie však učni alebo tovariši, ale tá najväčšia spodina. Práca ako miazdrenie zahnívajúcich zvieracích koží, miešanie jedovatých „lúžidiel“ a farbív, odstraňovanie leptavých triesel, ktoré boli tak nebezpečné, že k nim svedomitý majster nikdy nepustil svoju vyučenú pomocnú silu, ale iba tulákov, alebo opustené deti, na ktoré sa už nikto nepýtal. Jedno z týchto detí bol aj Grenouille. On prežil. Zázrakom. Stal sa však z neho vrah...
Dívam sa na tie betónové kade a vidím ho. Vidím ich viac. Desiatky Grenouillov sa po kolená máčajú v kadiach s farebnými tekutinami. Je zima, mám na sebe teplú dželabu s kapucňou, oni sú však celí zmáčaní, nohavice majú vyhrnuté nad kolená, na ľahkých košeliach majú poskladané rukávy. Cestujem v čase, môj rozum to len ťažko spracováva. Toto nemôže byť pravda, takto už ľudia predsa nežijú, takto dnes už nikto nepracuje.
Privoniam si k vetvičke mäty, vďaka nej si zase uvedomím štipľavý zápach. „Kože farbíme tak, ako to robili naši otcovia a otcovia ich otcov,” vťahuje ma späť do prítomnosti mladík, ktorý ma tu privítal, a dopĺňa: “Farby, ktoré používame, sú prírodné, modrá je z indiga, z makových kvetov získavame červenú, žltú zo šafranu.”
Najsmradľavejšie kade obsahujú holubí trus, vďaka nemu vraj dokonale na koži vyhnijú všetky zvyšky srsti. V minulosti sa používal aj kravský moč a vápno. Vracajú sa mi spomienky na knihu, na kvetinárstvo, na mrazivý pocit, ktorý ma pri jej čítaní sprevádzal.
Príbeh piaty: Kruh sa uzatvára
Ak si chceš v Maroku niečo kúpiť, urob to tu!“ imperatívne odporúča môj sprievodca. Tu ma vraj neoklamú, to, čo sa tu predáva, má svoje meno a remeselnú pečať. Nie som nákupný typ. Ak existuje peklo, pre mňa ho predstavuje obchodný dom. Lenže nakupovanie tu má štýl. Mohamed (darca vetvičky) ma po tom, čo mu prezrádzam svoj záujem o kúpu batohu, sprevádza po dome. Každá miestnosť je iná: jedna s koženými sakami, ďalšia s vankúšmi, kabelkami... Pánske tašky a batohy majú tiež svoju samostatnú časť.
Prichádza ďalší z predajcov, vyťahuje jednu z tašiek a zapaľovač. „Pravá ťavia koža!“ vyhlasuje a prechádza plameňom po taške. Ukážem na dva batohy, ktoré sa mi páčia. Zjednávam, cenu redukujem na polovicu. Mohamed a jeho pomocník sa chytajú za hlavu. Ukazujú, ako precízne je batoh prešívaný, opakujú, že ide o ručnú prácu a skutočne kvalitnú kožu.
Zapaľovač je opäť v akcii. Stretávame sa uprostred navrhovaných súm pod podmienkou, že k batohu dostanem aj darček. Privolia, a tak odchádzam s batohom a koženou peňaženkou.
Doma zisťujem, že som si z Fezu nepriniesol len batoh. Koža štipľavo páchne, vracia ma späť na to miesto, odkiaľ batoh pochádza. Neprekáža mi to, a ak by niekomu áno, pokojne mu vyrozprávam tento príbeh...
Text a foto: Karol Kováč
