Na základe dobrých ohlasov a čítanosti vám budeme v mesačných (možno i častejšie) intervaloch prinášať texty Karola Kováča pod názvom Víkendové čítanie.
„Karčika!,” skríkol na môjho otca špinavého od malty jeho strýko Imrebáči hneď potom, čo vkročil ako ďalší zo samozvaných dedinských stavebných inšpektorov do predsiene domu, ktorý sa môj otec svojpomocne snažil pred rokmi zrekonštruovať „To okno nemôžeš zamurovať, to je blbosť, každý poriadny dom predsa musí mať kilátás!” Bol som ešte dieťa, ale dívajúc sa v tej predsieni skrz medzeru v rade nových tehál na miznúcu Žibricu (kopec pohoria Tribeč), mi ako malému chlapcovi to, čo Imbrebáči hovoril, dávalo zmysel. Po maďarsky toho veľa neviem, len zopár slov vyjadrujúcich zásadnú nespokojnosť a ešte krátke slovné spojenie o výlete do kukuričného poľa, ale na toto maďarské slovo nezabudnem nikdy. Kilátás znamená výhľad…
Cestou necestou
Utrmácaní kľukatými srílanskými cestami, na ktorých sa aj krátky presun dokáže stať cestou do Mordoru, sme sa pred príchodom na čajovú plantáž zastavili na kávu. Mne prišlo pitie kávy v tejto chvíli a na tomto mieste prznením situácie, a tak som si povedal, že si dám radšej miestne pivo, ale niektorí zo spolucestovateľov na tomto životabudiči trvali priam zásadne. A tak sprievodkyňa Eva, žijúca na Srí lanke so svojím Srílančanom Nangom už takmer dekádu, zavelila šoférovi minibusu, aby zastavil pri jednom z miestnych motorestov. Obyvatelia Srí Lanky sú milí ľudia, ale podľa všetkého s kávičkovaním v typickej čajovej oblasti úplne nepočítajú. S úsmevom teda najprv povedali, že espresso, samozrejme, majú, vzápätí potom, čo odkiaľsi vyhrabali zaprášený kávovar, však pochopili, že sľúbili viac, ako mohli splniť.
Pokazený kávovar
„Ako to, že nejde?!” ziapala na trpko sa usmievajúceho majiteľa motorestu, manipulujúceho s nefunkčným espresso strojom, po sinhálsky s východoslovenským prízvukom Eva. Kombinácia profesijej hrdosti, východoslovenskej dravosti a faktu, že aj z nej deravá cesta na čajové plantáže už takmer vytriasla dušu, spôsobila lavínu emočnej odviazanosti. Odpil som si z plechovky piva a z bezpečnej vzdialenosti som sledoval, ako sa situácia vyvinie. „Chápete? Debil! Sľúbil nám kávu a má pokazený stroj,” rozčuľovala sa Eva, gestikulujúc spôsobom, ktorým by s mačetou v ruke vyrúbala prales. Myslím si, že Eve by sa v tej chvíli chcela oblúkom vyhnúť aj armáda Tamilských tigrov. Bolo teda prekvapením, že sa väčšinu času tichý spolucestujúci Milan ozval s ponukou, že im s tým kávovarom pomôže.
Milan a NASA
Milan bol sympatický pán so sivou starostlivo upravenou briadkou, mal niečo pred šesťdesiatkou, pochádzal z Trenčína. Spolu s manželkou si každoročne dožičia cestu do sveta. Tento rok to vyšlo práve na Cejlón. Milan nebol v skupine kávičkárov, jeho záujem o tento problém bol výsostne technický. Mňa zas lákal skôr ten psychologický aspekt s dôrazom na potenciálne sadistické sklony sprievodcov. Tak či onak, ukázalo sa, okrem toho, že sa Milanova firma zaoberá výrobou všakovakých užitočných vecičiek pre automobily, aj to, že jedným z jeho klientov bola NASA. Uzol, ktorý sa tu teda uzlil, stál za ďalší dúšok piva a uvelebenie sa na v mojej pohodlnej plastovej stoličke. Krátke zhrnutie: Pokazený srílanský kávovar, vyrobený pravdepodobne niekde v Číne, sa na ceste na čajovú plantáž kvôli zopár kofeín postrádajúcim turistom zo Slovenska za asistencie ešte stále rozčúlenej už takmer domestikovanej sprievodkyne z Východu rozhodol opraviť človek dodávajúci technológie do NASA. Srílančania nepijú alkohol, pretože ich metabolizmus s tým má značný problém, ale domnievam sa, že ani fatálna nevoľnosť úbohému majiteľovi motorestu nezabránila v tom, aby si v ten večer niečo silné nalial (a to o tejto situácii ani zďaleka nevedel všetko to, čo ja).
Špinavý riad
Bolo mi jasné, že expert Milan Takmerznasa kávovar rozoberie do posledného šróbika. Vybral som sa teda po ďalšie pivo (ešte stále mi k čaju, ktorý na nás čakal, pasoval viac ako káva). Skromná drevená stavba stojaca nad priepasťou na betónových pilieroch mala svoju “jedálenskú časť” a ďalšiu miestnosť s pultom. Spájala ich kuchyňa s oknami otočenými na cestu. Pracovalo v nej niekoľko miestnych. Ich pohľady boli upriamené na pracovné stoly. Chvíľu som sa na nich díval a tešil sa z toho, že ja nemusím robiť nič. Po chvíli som sa otočil a uvidel ho – kilátás. Jeden z najlepších, aké som kedy videl. Priamo predo mnou. Toto miesto na mňa absolútne nečakane vybalilo výhľad ako z pohľadnice. Okno, určené pre umývača riadu, nad drezom so špinavými hrncami ponúkalo pohľad, ktorý vyrážal dych. Mal som chuť sa tam postaviť a všetok ten riad poumývať a možno zostať a umývať ho aj ďalšie dni, týždne, roky. Okno do sveta, kilátás, ktorý by Imrebáčiho posadil na zadok. Ohúrený som sa díval a nevedel nájsť koniec. Ten pohľad mal v sebe nekonečno, hĺbku, sýtosť, drámu a aj láskavosť…
Káva tečie prúdom
Zo zamyslenia ma vytrhol ďalší Evin výkrik: “Kto si dá tú kávu?!” Bolo jasné, že táto misia NASA mala úspech. Kávovar zavrčal, Eva prevrátila svoje veľké hnedé oči a na znak svojho heroického výkonu si spokojne vydýchla a zamrmlala niečo, čo v tejto cudzej reči s východniarskym prízvukom vyjadrovalo buď už spomínanú veľkú nespokojnosť, alebo absolútne šťastie. Milan sa potmehúdsky usmial a povedal, že si predsa len malú šálku kávy dá. Nakoniec ten kávovar nebolo vôbec potrebné rozoberať, stačilo ho zapojiť do funkčnej zásuvky.
Epilóg
Okno s kilátásom v predsieni domu mojich rodičov zakryla na niekoľko rokov stena s vešiakmi na kabáty. Až kým ju jedného dňa nezbúrali, celú, do poslednej tehličky. Vlastne, presnejšie povedané, až kým ten kilátás jedného dňa niekto neopravil majzlom a kladivom. Na iné opravy niekedy postačí úplne iný prístup, môže sa totiž stať, že to, čo považujeme za pokazené za hŕbou tých kabátov, prachu alebo nadávok (či už s prízvukom, alebo bez neho), funguje absolútne bezchybne...
A na dôvažok: toto bola jedna z najlepších káv, aké som kedy nepil.
Pokračovanie nabudúce
Text a foto: Karol Kováč
Na hlavnej snímke: Kilátás na pracovisku .