V spomienkach z detstva i mladosti mám veľa zážitkov z chotára svojej rodnej dediny. Behávali sme po prašných poľných cestách, skrývali sa v tieni stromov, v tichu žltých polí počúvali bzukot hmyzu a trilkovanie škovránkov, občas ochutnali trnky, šípky, plané jabĺčka...
No s mladosťou sa kamsi vytratili aj krásne poľné cesty, ktoré zeleňou rámovali lány. Primnohé zarástli kríkmi, agátmi a burinou a miestami ich ktosi „obohatil“ kopami najrôznejších druhov odpadkov. O príjemnom posedení v tráve možno len snívať.
Poľné cesty, ako nespevnené účelové komunikácie, sa budovali pred desiatkami, ba stovkami rokov. Využívali ich ľudia na prístup k svojim roliam, majetkom či záhumienkom. Poľnohospodári sa po nich presúvali s traktormi, kombajnami. Poľovníci sledovali chodníčky zveri. Ich zelené okraje predstavovali úkryt pre užitočný hmyz i poľné zvieratá, často dokázali zadržať príval vody či zabrániť odtoku splavenej ornice. Mali svoj význam a dnes možno ešte väčší ako kedysi. Preto by sme ich mali zachovávať a udržiavať.
Staré a nepriechodné poľné cesty nemožno využívať a zrejme ani nepostačujú pre moderné veľké a široké agrostroje. Takže tie si vytvárajú nové koľaje po okrajoch polí. Zhutnené úvrate zmenšujú úrodnú časť poľa, a ak ich ešte pritlačíme viacerými prejazdmi, „získame“ nevyužitú pôdu a znehodnotený porast.
Poľné cesty nie sú zaradené ani medzi krajinné prvky, s ktorými by bolo možné rátať v rámci podporných nástrojov. A keďže väčšina je zapísaná v katastrálnej mape vo vlastníctve obcí, v extraviláne ktorých sa nachádzajú, nie je možné na ich výmeru čerpať ani priame platby. Niektoré poľnohospodárske podniky neváhajú rozorať roky existujúce poľné cesty a možno získať o pár sto euro na plochu viac. GSAA mapovanie sa aktualizuje každý rok, a tak tu občas prebieha bitka o poľné cesty. Akoby sme v honbe za dotáciami na hektár poniektorí zabudli na to, ako treba dobre hospodáriť pre živú krajinu.
V súčasnej dobe je skôr žiaduce, aby sa poľné cesty nie rušili, ale zachovali a udržiavali, prinajlepšom dopĺňali ďalšími krajinnými prvkami, stromoradiami, širšími zelenými okrajmi...
Mohlo by pomôcť, ak by samotní vlastníci pozemkov priložili ruku k dielu, pretože čoraz častejšie reagujú na to, akým spôsobom ich pôdu obhospodarovatelia využívajú. Zaujíma ich vplyv poľnohospodárov na životné prostredie, na biodiverzitu druhov v prírode, trápi ich sucho a horúčavy. Mnohým udreli do očí vlaňajšie „burinné“ pásy uprostred rolí. A mnohí vyjadrujú svoju vôľu, aby ich pôda nebola len prostriedkom na príjmy z produkcie, ale tiež súčasťou zdravého životného prostredia a klímy, v ktorej žijú ich rodiny.
Skúsme prekonať to dlhoročné ignorantstvo. Veď poľné cesty by mohli byť bránou do chotára – pritiahnuť na vidiek viac turistov, či cykloturistov, ale hlavne viac detí a mladých. Doprajme im možnosť vidieť, ako sa kosí pšenica na chlieb, ako zapadá slnko nad voňavou zelenou lúkou a do ticha šumia stromy a bzučí hmyz...
Lada Debnárová
