Narodil som sa v kopaničiarskom kraji. V sedemdesiatych rokoch sa ešte v mnohých domoch gazdovalo. Bolo celkom bežným vidieť kone a kravy. Prasatá a hydina boli samozrejmosťou. Mechanizácia z medzivojnových čias, starobylé sejačky, pluhy, mláťačky, sečkovice.
Ako prvé z maštalí začali miznúť kone. Kravy vydržali o jedno – dve desaťročia dlhšie. Práve v súvislosti s kravami si pamätám na jedno úslovie, ktoré sme ako školáci používali, keď sme sa o nejakej rodine chceli vyjadriť urážlivo. Povedalo sa: „Oni sú takí, čo majú ešte kravu!“.
Chov kravy ako prejav ľudskej zaostalosti a úpadku. Ako takéto niečo vzniklo? A na kopaniciach, kde človek prežil stáročia aj vďaka hospodárskym zvieratám? Ako sa symbióza zmenila na pohŕdanie?
Medzivojnové spriemyselňovanie Slovenska ukázalo kopaničiarom, že hlavná časť živobytia rodiny už nemusí pochádzať z gazdovania, ale z výplaty vo fabrike. A po vojne prišla kolektivizácia. Okrem svojej faktickej realizácie – čo, komu a akým spôsobom bolo vzaté a dané do spoločného aj keď nesúhlasil, mala aj svoje ideologické pozadie.
Kľúčovým bolo heslo o „zrovnoprávnení dediny s mestom“. Skráťme to. Fakticky znamenalo potlačenie tradičného spôsobu života na kopaniciach, ktorý predsa len poskytoval ľuďom veľkú mieru suverenity. No a potom propaganda, ktorá sa vpísala hlboko už do povedomia detí: Gazdovanie je niečo principiálne nesprávne, zaostalé, smiešne.
Nám, deťom, sa to javilo ako pravda. Gazdujúce rodiny sa, samozrejme, nedokázali adekvátne postarať o vyhovujúce hospodárske stavby, nové stroje, zariadenia, spolupracovníkov. Improvizovali, trápili sa, zúfalo držali posledné pozície, ktoré ich ešte spájali s kopaničiarskou civilizáciou, prekvitajúcou stáročia v tomto kraji.
Spoločnosť sa nadchýnala výdobytkami socializmu. Kopaničiarski gazdovia, vyvážajúci na starých vozoch hnoj z dvorov, pôsobili skutočne ako komické postavičky. Iba sa spomínalo. Perspektíva nebola.
A teraz ostrý strih. Vety, ktoré pôsobia ako pestré, rozsypané puzzle, ktoré si, prosím, poskladajte sami. Priznávam, že sám neviem, aký obraz pritom vznikne práve vám:
Chlap, po revolúcii začal gazdovať s kravami a s roľami, zrobený, tridsať rokov nadáva, nič nemá, no zatiaľ nepopustil. Tridsaťštyri jazdeckých koní s veselými, na kovbojský spôsob oblečenými majiteľmi, pochádzajúcimi z troch susedných obcí jedného mikroregiónu. Chlapi na malých traktoroch, zvážajúci jednu – dve kanvice mlieka do fabriky vo švajčiarskom Emmenthali. Najlepší chov slovenských strakatých kráv na Slovensku, ale Janko Huba pri odovzdávaní ocenenia NAJ v Oponiciach oznamuje, že stádo medzitým skončilo na bitúnku, lebo nebolo toho, kto by kravy kŕmil a dojil. Autobus plný turistov v rakúskych Alpách, štverá sa do kopca, má prednosť, ale predsa len zastane a v posvätnej úcte púšťa traktor so samozberačom. Trojakoúžitková pôvodná valaška, vracajúca sa na pasienky. Balíček sušených sliviek z Čile. Vrecko zemiakov z Francúzska. A minerálka zo Slovinska.
Krásna, kultúrna krajina, pôsobiaca ako zámocký park, ale sú to pastviny pod Dachsteinom. Sedíte na ich úbočí a zdá sa vám, že nič pôvabnejšie ste už dávno nevideli. Kopaničiar cíti hlbokú melanchóliu. A, samozrejme, frustráciu. Tomuto kraju dala všetku jeho krásu, prosperitu a akoby nedosiahnuteľnú úroveň – súkromná krava.
Ivan Eľko
Na snímke farmárske usadlosti pod Dachsteinom (foto autor)
