Sme vážni, až príliš vážni. Nemáte ten pocit? Práca, povinnosti, finančné záväzky, zdvorilosť, slušnosť, ach, koľko všakovakých každodenných póz. Vrchol mojich teatrálnych zručností dostal zabrať, keď som na seba každé ráno takmer dekádu dával oblek, vyžehlenú košeľu, kravatu a na hladko oholený som vmašíroval do bankovej korporátnej reality, kde som s vojenskou poslušnosťou plnil príkazy akcionárov. Bolo to pohodlné, rozkaz zadaný, a po ňom už len: „Vykonám!“
Do práce už niekoľko rokov nosím tričko a džínsy, na tvári mám bradu. Niekedy mi tá vážnosť chýba, aj rodičia boli hrdí, lenže dnes som slobodný. Už neposlúcham, robím, čo chcem.
Mal to byť veselý silvestrovský príbeh. Namiesto toho sa mi však asi „podaril” sivý depresívny úvod. Našli ste sa v ňom? Podľa mňa v ňom žije prevažná väčšina z nás. Poslušná generácia pracujúcich zodpovedných Európanov. Pred pár rokmi som sadol do lietadla a odletel inam, do sveta, ktorý na všetky tie slová z úvodu zvysoka kašle. Nepozná ich, žije si svojím rytmom, slobodne, nespútane, divoko. Odletel som do Afriky, na Madagaskar.
Trochu reálií na úvod, budú trpké, ale pravdivé. Po prvé - Mórica Beňovského na Madagaskare nikto nepozná (toto nebude jediný šok). HDP (nominálne) bolo v roku 2022 505 USD na obyvateľa, len pre porovnanie na Slovenku táto hodnota predstavuje 20 tisíc USD. 69 % populácie Madagaskaru žije pod národnou hranicou chudoby, ktorá je stanovaná na jeden dolár na deň. Za chudobných možno považovať 92% populácie (rok 2017). V chronickej podvýžive je krajina na 4. mieste na svete. Takmer každé druhé dieťa mladšie ako päť rokov je zakrpatené. Až 12 miliónov ľudí nemá prístup k čistej vode. Poľnohospodárstvo tvorí približne 29 % malgašského HDP (rok 2011), výroba 15%. V roku 2010 mal Madagaskar v priemere tri nemocničné lôžka na 10 000 obyvateľov. Dvadsaťdva miliónom obyvateľom bolo k dispozícii 57 zubárov. Dalo by sa ešte hovoriť o pľúcnom more, epidémii osýpok, úmrtnosti novorodencov… ale veď toto má byť veselý článok (aspoň taký bol prísľub šéfredaktorovi).
Kde je to pekné? V každodennosti. Počkajme však ešte chvíľku. Prílet bol desivý. Neporiadok, chaos, krik, policajti berúci úplatok pred zrakmi ostatných. Takýto sme, načo to tajiť? Neuveriteľný smrad, zlé cesty, lemované z oboch strán chodcami kráčajúcich odnikiaľ nikam. Dobytok na smetisku, Malgašky s vrecami na hlavách, špinavé deti, mäso visiace vo „výkladoch” posypané húfmi múch. Prečo som sa nedal zaočkovať? Plechové búdy, staré autá, prach. Kde to som?! Môj prvý stret s krajinou tretieho sveta bol dychberúci. Na izbe mi však nebehali potkany ako kamošovi, ktorý mal menej šťastia, mal som dokonca splachovací záchod a, dokonca, mi v sprche tiekla voda. Kašľať na všetok ten hmyz na stenách, jaštery pred dverami, vyrieši to rum s vanilkou, ak nie jeden pohárik, tak x-tý určite. Cieľom cesty bolo jazdenie na enduro motorkách. Úžasné, skvelé, nádherné, nebezpečné, no a čo?! Mohlo sa všetko, stačilo policajtov nestretnúť alebo ich podplatiť. Jazdili sme, vnímali krajinu, ľudí, chudobu, ale…
Ak by som bol Malgaš, zomriem. Čochvíľa. Priemerný vek dožitia mužov je 63 rokov, žien 67 (rok 2009). Vedia to všetci tí usmiati nádherní ľudia? Je neuveriteľne zarážajúce, ako sa pred svojimi plechovými chajdami usmievajú. Kde je strach, ranná depresia spomínaného každodenného stereotypu? Neverím, nie je možné, aby im bolo dobre. A viete čo? JE! Oni nielen vyzerajú šťastne, po pár dňoch som im uveril. Oni sú šťastní. Aj napriek všetkým tým reáliám. Toto je ich deň. Ich šanca na úsmev. Či príde ďalší? A prečo to riešiť? Šľachovití, štíhli, večne usmiati ľudia. Krásni. Zaľúbil som sa stokrát denne a zajtra sa zaľúbim zas. Tešia sa z rozhovoru s nami, z futbalu na pieskovej pláži, z tečúcej vody, z toho, že im odkývame, z pohľadu na motorky. Zrazu kašlem na špinavé oblečenie, je mi jedno či som si umyl ruky mydlom, som od hlavy po päty zafúľaný od červeného blata, spotený, smradľavý. A nie, to, že mi to je jedno, nie je spôsobené tým fantastickým rumom.
Večeriame kde kade. Mám pocit, že jedinou murovanou budovou v meste, kde sme ubytovaní, je lekáreň (v príbehu ešte zohrá dôležitú úlohu). V ten večer sa usadíme na plastových stoličkách v drevenej reštaurácii, stôl zdobí celkom čistý obrus. Asi by som doma v podniku tohto typu nešiel ani na toaletu. Jeden z nás sa blysne zaujímavým, priam brilantným, nápadom: „Páni, čo tak dať si tatarák ako predjedlo?” Výborne, pomyslím si, dívajúc sa na ľahké dievča pri vedľajšom stole, ktoré pripomína Naomi Campbell (toto dievča je však stokrát krajšie, a na to, aby ste s ňou pri tom stole sedeli, nepotrebujete vlastniť stajňu F1). A zrazu je tataráčik na stole. Surové mäso, vajíčko, všetko, ako sa patrí (viď obrázok). V tejto chvíli je nutné spomenúť, že tatársky biftek jedávam takmer výlučne u môjho otca (bývalý šéfkuchár, mäso kupuje od suseda, ktorý je chovateľom dobytka). Lenže sediac na tej plastovej stoličke, popíjajúc pohárik rumu mi ani len nenapadlo, čoho sa práve dopúšťam. Už ma má. Bezstarostnosť, pohoda, Afrika. Jedli sme všetci, teda takmer všetci, až na jedného - Ota. Ten sa v ten večer, neviem prečo, opäť raz rozhodol, že je zarytý vegetarián (To jeho vegetariánstvo sa cyklicky vracalo už niekoľko rokov. Prekladal ho konzumovaním krvavých steakov. Kľúč k tomu cyklu som nikdy nezistil, ale už o niekoľko hodín som závidel, že ma ním nenakazil). Jacekov brat ráno nesadol na motorku, vraj mu je zle. Hm, prehnal to s rumom, pomysleli sme si a odfrčali s ironickým úškľabkom. Oto (vegetarián) spadol v ten deň tak, že na motorku už viac nesadol (asi dolámané rameno, krv, nepekné, zraniť sa na Madagaskare sa fakt nehodí…). Môj večer bol ešte pokojný, lenže… Prišla noc. Stav, v ktorom som sa ocitol, sa dá charakterizovať iba ako bolesť a zúfalstvo, ktoré neželám ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Nie, Jacekov brat nevypil veľa rumu, pretože ani ja som nevypil veľa rumu a ani Jacek a ani Vlado nevypili veľa rumu. Nikto z nás nevypil tak veľa, aby sme mali pocit, že z Madagaskaru sa už živí nedostaneme. V priebehu niekoľkých hodín som pochopil, čo znamená bolesť. Triaška, návaly tepla. Bože, ja už svojho syna nikdy neuvidím! Vegetarián Oto si uvedomil, že je jediný, kto zostal v použiteľnom stave a má akú takú možnosť postarať sa o ostatných. Dokaličený, s preukrutnými bolesťami, škrabancami po celom tele, ale aspoň neobjímal toaletu. Ja som tak vďačný, že ten záchod bol splachovací! Vydal sa do spomínanej murovanej lekárne. Vrátil sa s taškou plnou liekov. Dodnes si pamätám jeho krátky predslov: „Toto máš na zvracanie, toto máš na preháňanie, toto na teplotu, neviem, na čo je toto, ale zjedz to!” Z dlane vysypal na posteľ hŕbu liekov a ja som ich bez zaváhania okamžite zhltol. Trvalo asi 36 hodín, kým sa to peklo upokojilo. Nezomriem tu, asi to prežijem, pomyslel som si. Oblečiem si nohavice, padajú. Až doma zistím, že som schudol 8 kíl. Ostatní (až na nášho zarytého vegetariána) sú na tom podobne. V jednom z drevených bufetov pri ceste si dáme chladenú kolu. Chutí úžasne. Okrem nej už len sucháre. Žijeme a vrátime sa domov…
Vystúpil som v Bratislave z lietadla, nastúpil do taxíka a cítil som sa akosi inak. Afričan v divnom svete. Prečo je všetko tak rýchle? Kam sa všetci ponáhľajú, hlúpo nudné cesty bez jám (myslím tým skutočné hlboké jamy), zachmúrený šofér, ulice bez ľudí, len haldy áut. V škôlke, kam sa ponáhľam, ma víta pohľad môjho syna. Žiari! Aspoň tie deti v sebe majú kus Afriky, pomyslím si. Ľudia sa so mnou zhovárajú, ale o čom a prečo? Kde je jas v očiach, ľahkosť? A hlavne, prečo, do pekla, sú všetci tak neuveriteľne zbytočne uponáhľaní? Pokoj, pomyslím si. Doma zasmradím celý byt. Ja to teda necítim, ale objatie po príchode z cesty vyzerá inak. „Prečo sa odtláčaš,” pýtam sa. To ešte doma nikto nevie, aké prekvapenie ich čaká po otvorení kufra. Áno, veci bolo treba prať trikrát. Volám svojej lekárke. Všetky tie lieky, ktoré som za posledných pár dní zjedol, spôsobili ďalší extrém (tých stratených 8 kg bude vďaka nim čochvíľa späť, ak teda neprasknem). Pri rozprávaní príčiny môjho stavu sa na mňa lekárka díva ako na blbca. „Nebola v Afrike, nepochopí,” pomyslím si. „To odznie, dajte tomu čas,” povie a rozlúči sa so mnou s tým, že si mám kúpiť probiotiká. Trvalo ďalšie 2 týždne, kým som sa spamätal. Nebol som v tom sám, ostatným to trvalo približne rovnako dlho. Teda až na vegetariána Ota, jeho zranenie bolelo vyše pol roka…
To, z čoho som sa však nespamätal dodnes, je Afrika. Nechcem sa spamätať. Často zabúdam, často sa zobudím a nemám chuť sa usmievať. Som ako všetci tí ľudia, na ktorých som sa po mojom príchode znechutene díval. Nespomínam na bolesť, ďakujem za pocit, ktorý priniesla. Pominuteľnosť. Krehkosť. Predovšetkým však pocit vďaky. Za život, za každodenné ráno, za tečúcu vodu, dokonca, neviem ako vám, ale nám doma tečie aj teplá a je pitná! Vďaka za jedlo, z ktorého mi nie je na umretie, vďaka za svet, v ktorom žijeme v priemere o desať rokov dlhšie ako Malgaši. Ako ten čas využijeme? A ako využijeme nasledujúci rok? Čo tak urobiť z neho ten najlepší rok, aký sme kedy zažili? Čo tak začať už zajtrajškom?
Každému z vás, z nás, želám pobyt v Afrike. Čím dlhší, tým lepší. Každému z vás želám dobrú chuť k afrického tataráku, nech vyplaví čokoľvek, dozaista za to budete vďační. Každému z vás želám Šťastný nový rok.
Text a snímky: Karol Kováč
