V poľnohospodárskom procese som mal mnoho možností stretať sa s inováciami v rôznej podobe. Ešte ako žiak strednej poľnohospodárskej školy som sa o nich dozvedal štúdiom z učebníc, ale i tlačených odborných periodík, príp. vykonávaním odbornej praxe v poľnohospodárskych subjektoch.
Štúdiom na vysokej škole a postupnou orientáciou v chove hospodárskych zvierat som k nim priľnul pri zameraní sa na diplomovú prácu. Bolo to hodnotenie kríženia kráv slovenského strakatého dobytka s červenostrakatým holštajnskofrízskym dobytkom kanadského typu. K vypracovaniu práce som sa snažil pristupovať dvomi smermi. Praktickým tak, že som sa pravidelne zúčastňoval kontroly úžitkovosti v chove a druhým tak, že zároveň som sa trénoval na diplomovku vypracovaním práce študentskej vedeckej odbornej činnosti. Spojenie týchto aktivít mi nielen uľahčilo obhajobu diplomovej práce, ale ukončením štúdia i prácu v živočíšnej výrobe.
Pôsobením v praxi som bol tlačený k tomu, aby som na zverenom úseku neustále zvyšoval živočíšnu produkciu chovu ošípaných. Tá sa dala ovplyvniť geneticky, ale aj zmenou vplyvov chovateľského prostredia. Keďže som mal na starosti chov prasníc, tak som sa v ňom zároveň zameriaval na vonkajšie činitele chovateľského prostredia preto, aby sa zlepšovali reprodukčné ukazovatele prasníc.
Nastúpením do školského vzdelávacieho systému sa v minulosti uprednostňoval trend prijímania odborných učiteľov z praxe a tak som bol požiadaný zapojiť sa do prestavby výchovno-vzdelávacej sústavy cestou uplatňovania profesionálnej orientácie. Zistil som, že skúsenosti, ktoré som nadobudol v živočíšnej výrobe a ich prenášaním do kognitívnej etapy vyučovacej hodiny žiaci lepšie dokázali pochopiť preberané témy, ako keby som hlavný výklad upriamil na odborné vedomosti uvedené iba v učebnici. Paradoxom bolo to, že o metodiku môjho odborného vzdelávania sa v čase, keď som nemal ani doplnkové pedagogické vzdelanie sa zaujímali ústavy a metodické centrá usmerňujúce odborné vzdelávanie. Z ich strany zároveň som bol poverovaný vykonávať tzv. vzorové hodiny. Z metodických pedagogických inštitúcií vôbec nikto ani nepreveroval, či mám pre predmet aprobáciu alebo absolvované pedagogické vzdelanie. Dokonca bolo na mňa tlačené, aby som poznatky uverejňoval i v periodikách.
„Otvorenie“ rôznych kontaktov so zahraničím mi umožnilo nadviazať formy spolupráce nielen účasťou na zahraničných praxiach so žiakmi, čo bolo v mojom prípade Taliansko, ale i so spoločnosťami, ktoré pre poľnohospodársky sektor pracovali. Spoluprácu som orientoval iba pre dve problematiky. Bola to deratizačná oblasť, ktorá sa uberala taktiež dvomi smermi. Jeden bol ten, že v uvedenej krajine sa v tom čase vyrábali účinné chronické rodenticídy na báze antikoagulantov pre nás vtedy v menej známych formách (cestovinových vrecúšok, parafínových blokov) a tá druhá, že bolo potrebné zbavovať objekty živočíšnej výroby od škodlivých hlodavcov. Hlavný článok zahraničnej spolupráce tvorili naše deratizačné spoločnosti po obchodnej stránke, vzdelávanie pracovníkov deratizačnej služby som však vykonával prostredníctvom školy. Hlavný podiel tvorilo prepojenie s praxou, v ktorej sa ponúkaný sortiment preparátov nielen overoval, ale výsledky a hlavne poznatky mohli slúžiť pre vzdelávací proces. Dokázal som ich využiť i navonok, publikovaním v mesačníku Slovenský CHOV a to i preto, že doposiaľ som školiteľom pre túto činnosť.
Postupným úpadkom a zanikaním živočíšnej výroby na Slovensku som spektrum rozšírenia aktivít obrátil k druhej problematike. Tú dodnes tvorí overovanie pestovania teplomilných druhov zelenín, tých, ktoré v našich klimatických podmienkach nemajú pestovateľskú tradíciu. Pre túto aktivitu som sa rozhodol preto, lebo už niekoľko rokov sa prejavujú zmeny klímy cestou otepľovania, a tak zeleninám majúcim domovinu na juhu Európy sa začína dariť i u nás. Najlepšie svedectvá o tom poskytoval už po niekoľko rokov i samotný mesačník AGROMAGAZÍN.
K vykonávaniu takejto aktivity musí slúžiť viacero prvkov, medzi ktoré patrí odborne zdatný učiteľ, spoľahlivý partner pre dodanie požadovanej odrody osiva, priestor na vykonávanie pokusov v blízkosti školy, materiálne vybavenie spojené s agrotechnikou pestovania, záujem žiakov o aktivitu, ktorý sa nemusí prejaviť iba klasifikačným stupňom, ale i tým, že si prenesú poznatky do záhradkárskej praxe buď doma alebo zamestnania. Neodmysliteľnou súčasťou je podpora manažmentu školy ako i vzdelávacie programy podporujúce flexibilitu vzdelávacieho procesu cestou inovácií a prepojenia s praxou, ktoré sú uznávané okolím.
Zaoberať sa každým uvedeným prvkom by si vyžadovalo širšiu analýzu, ale vzhľadom k mojim skúsenostiam postačí i stručné zhodnotenie.
Odborne zdatný učiteľ by mal byť predovšetkým v poľnohospodárskej oblasti a to v odborných predmetoch, ktoré vyučuje nehľadiac na to, či má pre nich príslušnú aprobáciu. Dnes sa na jeho zdatnosti pozerá len tromi smermi, medzi ktoré patrí spomínaná aprobácia pre vyučovací predmet, práca s IKT a mechanické, byrokratické majstrovstvo spočívajúce v tom, aby sa do osnovy vyučovaného predmetu mechanicky opísali vhodné body zo štátneho vzdelávacieho programu, ktoré sa skĺbia s pedagogickou taxonómiou. Za kvalitnú osnovu v školstve sa dnes považuje taká, ktorá je popretkávaná nie odbornými, ale pedagogickými taxonomickými pojmami.
Pri dodávaní osiva overovaných zelenín som sa stretol s rôznymi partnermi. Boli to takí, ktorí podcenili a dodali neštandardný materiál alebo tí, že zaslali overovaný materiál splňujúci všetky náležitosti, ale keď ho zakúpil distribútor, tak sme zistili, že kvalita bola iná ako pri overovanej vzorke. Tým začala existovať selekcia pri výbere osív, ale taktiež tak existovala i pri výbere partnera a preto som sa rozhodol zostať u takého, u ktorého existuje i spätná väzba, v tom, že partner výsledky nielen uznáva, ale dokonca ich dokáže predstavovať a publikovať cestou katalógov, informačných a odborných článkov i vo svojej krajine. V našom prípade túto pozíciu zaujali producent osív zeleniny spoločnosť Fratelli Ingegnoli S.p.A., ale i partnerské mesto Trnavy Casale Monferrato, čím už zachádzame k tomu, že náš vzdelávací proces je uznávaný okolím.
Ak hovoríme o priestore na vykonávanie pokusov v blízkosti školy a materiálnom vybavení spojeným s agrotechnikou pestovania, tak je možné tento prvok opäť postaviť do dvoch rovín. Prvá, že škola má buď vlastný pozemok alebo si oň požiada subjekt, v ktorom žiaci vykonávajú odbornú prax. Optimálny je vlastný, pretože je jednak po ruke, ale je možné naň priviesť žiakov aj pri výučbe iného predmetu akým je napr. aplikovaná biológia. Takýto priestor si vyžaduje, aby bol patrične využitý na demonštračné účely, pretože jeho zanedbanie sa podpíše pod imidž školy, hlavne u odbornej verejnosti. Aby sa tomu predišlo, tak sa dajú pozemky využiť aj na záujmovú, krúžkovú činnosť, v ktorej aktivity často prevýšia vedomosti a zručnosti žiaka z povinného vyučovacieho predmetu.
Paradoxom je to, že mnohokrát moje dosiahnuté výsledky pokusov s netradičnými druhmi a odrodami zelenín uznáva nielen odborná verejnosť, ale i zahraničie, dokonca i diplomatické kruhy, za čo som v roku 2016 na návrh veľvyslanca Talianskej republiky obdržal veľkú medailu Sv. Gorazda za rozvoj medzinárodnej spolupráce v oblasti poľnohospodárskeho vzdelávania. Naopak, štátna školská inšpekcia aktivity nielenže ignorovala, ale dokonca zaznávala tým konštatovaním, že nimi porušujem vzdelávacie programy. Podotýkam, že k tomuto konštatovaniu dospela iba na základe názvov komplexných odborných prác a v zime namiesto toho, aby si práce preštudovala alebo prišla na kontrolu počas letného vegetačného obdobia. Aby škola vzdelávací program neporušovala, tak sa vytvorilo jednoduché riešenie; zanechanie a zanedbanie pokusných parciel, na ktorých sa môže pozorovať rast burín, výskyt škodlivého hmyzu, ktorý z nich migruje na kultúrne rastliny a pokojné prostredie pre ďalších živočíšnych škodcov.
Je ťažké pochopiť obmedzovanie aktivít rozširujúcich odborné vedomosti, ktoré nie sú protispoločenským konaním. Na základe takýchto aktivít v minulosti predsa prišlo k tomu, že sa zaviedli i nepoľnohospodárske zamerania ako sú kynológia, či chov cudzokrajných zvierat, ktoré sa v súčasnosti na poľnohospodárskych, resp. veterinárskych školách vyučujú. Nerozvíjanie špeciálnej rastlinnej výroby už cestou výchovno-vzdelávacieho procesu často vedie k dovozu potravín, zaraďujúcich sa do skupiny s nižšou kvalitou. Horší prípad je však to, že limitovanie inovačných aktivít, na ktoré som sa dlhoročnou spoluprácou so zahraničím presadil sa prejaví v nižšej kvalite vedomostí našich absolventov oproti krajinám, v ktorých inovácie môjho typu sú podporované.
Ján Piešťanský
Snímky: archív autora a redakcia Slovenský CHOV
Po kliknutí na tento odkaz sa vám zobrazí ukážka publikácie Jána piešťanského v talianskom časopise Il monferrato Agrifood.