tatra banka

tatra banka agrofinancovanie

tatra banka agrofinancovanie

Nedela 10.novembra 2024, meniny má Tibor, zajtra Martin/Maroš

K. Kováč

Jedno španielske príslovie hovorí: “Corazón no es traidor” (srdce dovidí ďalej ako hlava. A ďalšie, tentoraz francúzske zas, že je dobré dať všetko do rovnováhy, ale ešte lepšie je dať všetko do harmónie.

Našiel som miesto, kde srdce zaplesalo, hlava vypla, a ak som hľadal aspoň na chvíľu rovnováhu, prišla. A nech to znie akokoľvek groteskne aj napriek úvodu, toto nebude žiadna siahodlhá filozofická rozprava o zmysle života a jeho hľadaní, nie! Paradoxne všetko, o čom vyššie píšem, som objavil na dne pohárika a v súste jedla v mojich ústach.

Poviem to tak, ako to je, a bez zbytočného ostychu: úžasne som sa najedol a ešte lepšie som sa spil. Do blaženosti, do úsmevu, do sýtosti, ktorá neprekáža. Do opilosti, ktorá nemrzí, nebolí a ani ráno netrápi, nevyvolá ani štipku výčitky. Jednoducho – harmónia.

Máte rezerváciu?” spýtala sa ma s úsmevom štíhla potetovaná čašníčka s náušnicou v nose po tom, čo som vošiel do reštaurácie na rohu barcelonských uličiek vedľa slávnej La Ramby. Ešte pred malou chvíľou som ani len netušil, že táto reštaurácia existuje, takže je jasné, že som rezerváciu nemal. “Nevadilo by vám sedieť pri bare?” navrhla mi a ukázala na jediné voľné miesto v úzkej uličke, ktorou ostatní hostia prechádzali k svojim pripraveným stolom.

Privolil som, chcel som tu zostať. Nenútil ma hlad ani smäd. Bola to skôr akási zváštna príjemná predtucha. Posadil som sa na vysokú barovú stoličku a díval sa na čašníka pred sebou. Pozdravil ma a venoval mi podľad. Bez jedného slova mi gestom, neprerušiac prácu, ktorej sa práve venoval, prezradil: Vitaj, rád ťa vidím, viem o tebe, daj mi chvíľu, dokončím, čo mám, a hneď som pri tebe.

Dívať sa na virtuóza, nech už je to umelec, remeselník alebo barman, ktorý ovláda svoju prácu a urobí z nej majstrovstvo, ma baví. A vás? A tento mladík bol skutočným virtuózom. Nielenže vedel, čo robí, užíval si to! “Čím ťa ponúknem?” spýtal sa po chvíli.

Občas, nie často, sa odvážim urobiť pokus. To občas je Občas s veľkým “O”. Vo chvíli môjho “Občas” musí všetko “hrať”. Je to chvíľa odovzdania sa, straty kontroly, zvláštneho typu submisivity, keď sa vykašlete na opraty vo vašich rukách a necháte to zviera pod vami cválať, ako sa mu umanie. To Občas je, keď súzniete, keď splyniete, keď nie je cieľ a nie je cesta, keď nie je začiatok a ani koniec. Keď nepotrebujete viac a nechcete mať ani menej. Neviete, čo bude, zabudli ste na to, čo bolo, a len ste. Tu a teraz. Rovnováha. “Postaraj sa o mňa,” povedal som mu s úsmevom a vrátil mu jedálny lístok, ktorý som ani len neotvoril. “Dnes nejem mäso,” dodal som, pretože bol Zelený štvrtok. “A na pitie si dáš niečo sladké alebo svieže?” „Svieže,“ bola moja jediná inštrukcia.

Thomas (poznať meno človeka, ktorému zverím svoj osud považujem za rovnako príhodné, ako si pri švédskych stoloch naložiť len toľko, koľko skutočne zjem) sa zamyslel a vediac, že potrebuje aspoň môj formálny súhlas, navrhol: „Mám tu niečo, čo nie je v jedálnom lístku, vynikajúcu čerstvú rybu, môže byť?” Prikývol som a pokračoval v pozorovaní diania naokolo.

Z dreveného suda s nápisom Vermout odlial do nerezového odmerného pohárika tekutinu, ktorú vzápätí nalial do skleného pohára s hrubým dnom. Pridal čerstvú kôru z pomaranča, dve kocky ľadu a ďalší alkohol, o ktorého názov som sa nezaujímal. Vzal zarosený pohár do ruky a postavil ho predo mňa: “Salud!” Opätoval som mu želanie poďakovaním po španielsky. Odpil som si. V ústach mi explodovala nálož chutí. A ďalšia explózia sa udiala potom, čo som si dal do úst prvé sústo tej najlepšej ryby, akú som kedy jedol (nech mi môj otec, niekdajší šéfkuchár, odpustí…) Nasledoval druhý pohárik, odovzdanie komplimentov kuchárom, Thomasovi a z mojho nadšenia privolanému manažérovi.

Ak by sa moja manželka dozvedela, koľko míňam za tieto červíky, zabila by ma,” prezrádza manažér vyťahujúc z chladiaceho boxu dôkladne zabalenú škatuľku. Otvára ju a ukazuje mi tie najhrubšie červíky, aké som kedy videl. Asi by sami osebe mohli byť delikatesou, používajú ich však na lov rýb, možno aj tej, ktorú som pred chvíľou zjedol ja. “Keď chceš mať najlepšie ryby, musíš ich rozmaznávať, inak neprídu,” doplnil s úsmevom manažér. Na rybách, ktoré ulovia vďaka tým v škatuľke, si však pochutí už niekto ďalší. Možno to bude niekto, kto zažije svoj Okamih a nájde na tomto mieste svoju chvíľu rovnováhy. Prajem mu to, prajem to každému z vás. Takže na zdravie a dobrú chuť…

 

Text a foto: Karol Kováč

 

agropoistenie

Predplatné Agromagazínu

AGROMAGAZÍN je mesačník o ekonomike a financiách v agrosektore.

Predplaťte si časopis samostatne, alebo iný z našich časopisov a získajte ho ZADARMO.

Viac o predplatnom Agromagazínu

pottinger

Ponuka našej vydavateľskej skupiny

agromagazin

pole

mechanizacia

chov