Môj syn ku mne pred chvíľou prišiel s matematickou úlohou. Kocky, vytvárajúce v trojrozmernom priestore zaujímavý útvar, bolo potrebné posúdiť z rôznych ulov pohľadu v priestore bez tretieho rozmeru. Chvíľu mu to robilo problém, potom zažmúril jedno oko, odstúpil a pochopil.
V lete sme sa prechádzali v Múzeu oravskej dediny v Zuberci. Cez Dolnooravský rínok a Hornooravskú ulicu sme sa dostali až na Goralské lazy. Dali sme si horúci čaj v Krčme u mlynárky. Voda búchala do lopatiek obrovského mlynského kolesa. Ovce sa pásli v ohrade z drevených kolov, garbiar nám ukázal, ako si vyrobiť náramok z kože. Husi na nás sipeli, kozy sa pri kŕmení nedali vyrušiť našou prítomnosťou, znudene sa na nás pozreli a flegmaticky odvrátili zrak späť k chutnému senu. Kostol na kopci, postavený na začiatku 15. storočia, nepotreboval ani hláska na to, aby vo svojej majestátnosti upútal pozornosť. Pohľad na oltár spoza mreží pri vchode zamrazil. A v jednotriedke s dlhými lavicami, jednoduchým krížom na čelnej stene, malým organom pri lavici učiteľa a petrolejovou lampou visiacej z hrady stropu na nás svietil bielou kriedou na čiernejstop tabuli napísaný nápis: „Tempora mutantur, et nos mutamur in illis.“ Časy sa menia a my sa meníme spolu s nimi...
O pár mesiacov neskôr sme sa prechádzali no opačnej strane zemegule. V jednej z medellínskych faviel k nám doliehal zvuk gitár, voňala pečená kukurica, valili sa davy ľudí, ceriacich svoje biele zuby v úprimne dobrej nálade. Deti tancovali, dospelí popíjali. Obďaleč, na námestí pri Katedrále nepoškvrneného počatia Panny Márie, sa na pravé poludnie pri Boterových korpuletných sochách striedali pouliční umelci, predajcovia gýčovitostí a ovocia tých najžiarivejších farieb s prostitútkami a prostitútmi, čakajúcich na zákazníkov, ktorých si odvedú do hodinového hotela cez cestu. A na ďalšom mieste, pokrytom trávou a čiernym mramorom, na nás v zarážajúcom, až desivom tichu, z obrovského kusa kameňa šepkal svoju pravdu ďalší nápis. Okázalejší ako ten z tabule. Bolestivý v svojom počiatku. No rovnako pravdivý: „Somos loque dejamos a los demas.“ Sme tým, čo zanechávame iným. Áno! Sme tým, čo zanechávame, čo si o nás, o tebe, o každom z nás tí ostatní pamätajú, ako ovplyvníme ich životy.
V Kolumbii niet rodiny, ktorá by nebola poznačená vyčíňaním Pabla Ecsobara, jeho meno sa v tejto krajine nevyslovuje. Ten nápis je napísaný na pamätníku jeho obetí. Zanechal pach krvi, utrpenie, bolesť a strach. To zostalo po ňom, po jednom človeku, ktorý zmenil krajinu a životy miliónov ľudí. A ako to celé súvisí so Zubercom a nápisom v škole? Na to je potrebné zatvoriť jedno oko a odstúpiť. Nepoznám príbehy ľudí, ktorí popíjali hriatô v Krčme u mlynárky, neviem, či miestny kováč nebil svoju ženu a koľko detí sa potklo, keď v noci kráčali na latrínu. To však nie je v tomto príbehu podstatné. Dôležité je to, čo zanechal každý z nich. Krása, ktorá pretrvá veky. Jednoduchosť, harmónia, malebnosť na každom kroku. Je to poézia, dychberúci pôžitok v akomkoľvek pohľade. Slza na krajíčku. Slza šťastia. Časy sa menia a my sa meníme tiež. Nedokážem si predstaviť žiť v útlych izbietkach, skláňať sa pri svetle sviečky k stolu s večerou, spať s dvomi ďalšími súrodencami v jednej posteli. Časy sa menia, my tiež... Je však niečo, čo zostáva. Naša stopa. My v dejinách. My ako trpká spomienka na kuse chladného mramoru alebo pohľad na drevenicu, ktorú sme postavili vlastnými rukami.
Aký bude zajtrajšok? Čo každý z nás urobí od tejto chvíle? To je len a len na nás…
Karol Kováč
Snímky: autor
