Basf Belanty

Basf Belanty

Basf belanty

Streda 28.februára 2024, meniny má Zlatica, zajtra Radomír

K. Kováč

Keď mala naša susedka Terezka päť rokov, objavila futbalovú loptu. Aj po siedmich rokoch je pre ňu futbal všetkým.

Tréningy štyrikrát týždenne, zápasy každý víkend, kempy počas prázdnin.

Keď hrá, usmieva sa, je šťastná. Závidím jej, v dobrom. Našla niečo, čo mnohým nevstúpi do života nikdy – zmysel. Keď mal môj dedo štyridsať, daroval mu niekedy v roku 1966 učiteľ z miestnej jednotriedky 4 rodiny včiel. Nenadchli ho však natoľko, ako Terezku lopta. Vlastne ho to nebavilo vôbec. Tak ich dal môjmu otcovi.

Otcove začiatky

So štyrmi úľmi, spolužiakom Zolim z domu naproti, ktorý sa včelárstvu venoval so svojím otcom - sa do toho môj - vtedy 15-ročný otec, pustil. A čuduj sa svete, zaujalo ho to. Dokonca si myslím, že včely sa do istej miery stali jeho „loptou“, ale k tomu až neskôr. Postupne počet včelích rodín rástol. Počas v tom čase povinnej vojenskej služby sa jeho včelám chtiac - nechtiac venoval dedo.

Po dvoch rokoch odluky si otca včely opäť podmanili. Venoval sa im až do roku 1989. Včelí mor, ktorý v tom čase v okolí Ľudovítovej (obec pri Nitre) zasiahol všetky včelstvá, ho prinútil včely „vysírit“. Nuž a práca v zahraničí dala bodku za jeho včelárením na dlhé tri dekády.

Otec a syn

Pamätám si, ako ma otec večne od úľov odháňal. Vraj, aby ma včely neuštipli. Spomínam si však aj na to, ako sme spolu vytáčali med, ako som do prúdu medu z medometu strkal prst a nevedel sa ho nasýtiť. V mysli sa mi objavuje aj kočovný voz plný otcových včiel, parkujúci pri lese, a prvý jeleň, ktorého som videl. Stál majestátne so vztýčenou hlavou na cestičke pred nami, otec ma pritom držal za ruku.

Počujem klepot malého kladivka v našej kuchyni, ktoré sa v zime ozývalo pri výrobe rámčekov, kopiacich sa na zemi, akoby sme boli v stolárskej dielni. Pravdou však je, že včely a aj čas, ktorý im otec venoval, boli jeho, nie moje a ani naše. Myslím si, že spoločnosť, ktorú mu včely ponúkali, bola pre neho dostatočnou. Len on a ich bzukot.

Niečo opäť zabzučalo

Keď mal otec 60, rozhodol sa odísť do dôchodku. Práce doma mal viac než dosť (záhrada, malý sad, chov králikov, vinič...), ale nám s bratom napadlo, prebudiť v ňom jeho starú vášeň. Včelárskej kukle a niekoľkým inštrumentom sa otec veľmi potešil - ale mama - pamätajúc si nervozitu v domácnosti z čias, keď otec z koníčka urobil svoju povinnosť, kardinálne prehlásila: „Včely - len cez moju mŕtvolu!“

Otec je však trpezlivý, včely si nenechal uletieť, naopak, čakal na ich návrat, a tak nechal túto tému dozrieť a... Po pár rokoch a, samozrejme, po predchádzajúcej konzultácii so svojou manželkou, prišiel jedného dňa domov s dvoma včelími rodinami.

Súčasnosť

Niektorým veciam treba skutočne nechať čas. Niektoré sa vytratia, iné dozrejú.  Ja mám podozrenie, že príbeh včiel v živote môjho otca, tak ako bolo spomenuté v úvode, je príbehom o objavení, strate a znovu nájdení životnej lásky, zmyslu, vášne a krásna. Otcovi sa jeho „lopta“ zakotúľala, no v tej pravej chvíli prišla späť. A ešte v akej sile! Dva úle? Kdeže! Má už desať včelích rodín a neustále premýšľa nad rozšírením chovu.

Včely darováva novým záujemcom, samozrejme, že je členom Slovenského zväzu včelárov, inovuje, premýšľa, vyrába svoje vlastné úle, experimentuje s rôznymi typmi výletkov, rámčekov, dáva rady začínajúcim včelárom, s uznaním hovorí o kolegoch z okolia i zo zahraničia. Trápi sa, keď včielky ochorejú, teší sa, keď v okolí zasejú repku, alebo keď nezamrznú kvety agátu...

Dokonca od nás na svoju sedemdesiatku dostal tablet. Prečo? Pretože, aj keď nemá rád technológie, kvôli včelám zistil, čo je mobilný telefón a Youtube. Sleduje o nich všetko, čo sa len dá. Nuž a ako je možné, že o tom viem? Aj keď nie často, ale som pri tom, a nie som sám...

Otec, syn a vnuk

Stále si myslím, že vzťah otca a jeho včiel je niečím špeciálnym, priam intímnym. Dokáže sa s nimi zhovárať, venuje im veľa zo svojho času, akoby v ich prítomnosti meditoval. Lenže! Pozýva nás ku nim a k sebe. Mňa a svojho vnuka - môjho syna. Možno mu „tak trošku“ zavadziame, ale počas znášky oceňuje našu pomoc, aspoň v to obaja veríme.

Vysvetľuje, Adam počúva, síce len tak na pol ucha, ale aj napriek zopár štípancom sa nenechal odradiť a už teraz sa, rovnako tak ako ja, teší na ďalšie vytáčanie medu. Už nie som od včiel vyháňaný, som tu, vedľa svojho otca a syna, vo včelárskych mundúroch, ktoré nám daroval a užívam si každý moment v ich prítomnosti.

Chuť medu

A ako to všetko znáša mama? Nakoniec to otcove včelárstvo uchopila po svojom. Nestará sa mu síce doň, k včelám nechodí, ale vidiac, akú energiu a nadšenie otcovi prinášajú, je jeho veľkou oporou. Nehovoriac o tom, že podobne ako my, aj ona zbožňuje med otcových včiel. Každodenne si ho dáva do čaju. Zapisuje, koľko medu sa „vytočilo“, teší sa, keď otec balí med nám. Dokonca rieši dopyt po otcovom mede, ktorý prichádza zo širokého okolia.

Chutí nám všetkým. Prečo? Mám jednu teóriu. Dozaista v ňom necítime len agát, poľné kvety, repku alebo usilovnosť včielok. Tak, ako sa susedka Terezka usmieva pri futbale, sa môj otec usmieva pri včelách. V otcovom mede cítiť jeho šťastie, radosť a nadšenie. Cítiť v ňom zmysel vychádzajúci zo samotnej prapodstaty bytia. Cítiť v ňom lásku človeka, ku ktorému sa prikotúľalo to, čo hľadal a nenechal to odísť...

 

Karol Kováč, niekdajší šéfredaktor Magazínu chovateľa

naj agromanažér 2023

Chovmat banner

agropoistenie

Predplatné Agromagazínu

AGROMAGAZÍN je mesačník o ekonomike a financiách v agrosektore.

Predplaťte si časopis samostatne, alebo iný z našich časopisov a získajte ho ZADARMO.

Viac o predplatnom Agromagazínu

Ponuka našej vydavateľskej skupiny

agromagazin

pole

mechanizacia

chov