Niekto múdry raz povedal, že nedostať to, po čom túžime, je veľkým šťastím. Prišiel som na to, a dozaista nie som jediný, že to platí aj naopak.
Dostať v živote niečo, po čom sme vonkoncom netúžili, nie zbytočnosť, ale bolesť či trápenie, vie, paradoxne, viesť často k peknému. A tak to bolo aj s našou cestou k Masajom. Ako rodina sme sa chceli na niečo v čase trápenia tešiť a Keňa nám prišla byť natoľko odtrhnutá od našej reality, že už len pomyslenie na ňu hrialo.
Dedina Orboma
Do jednej z najväčších masajských dedín sme sa dostali po niekoľkohodinovej ceste z hlavného mesta Nairobi Za bránami známeho národného parku Masai Mara sme odbočili doľava a po prašnej nespevnenej ceste sa náš džíp po chvíli dostal pred vysokú ohradu z tŕnistých akácií, ktorý obkolesuje celú dedinu. Masajovia, ktorí si so sebou z minulosti nesú povesť krutých bojovníkov a lovcov levov, na nás čakali oblečení vo svojich farebných rúchach. Vysokí, štíhli až šľachovití muži však pri sebe nemali svoje povestné oštepy. Vymenili ich za palice na zaháňanie dobytka a úsmev.
Bez maštalí
Cez otvor v plote vstupujeme do dediny. 45 okrúhlych chatrčí, postavených z trusu a hliny, je rozmiestnených v kruhu. Vytvárajú tak akési námestie, ktoré je cez deň centrom diania. Večer sem naženú dobytok, aby bol chránený pred divokými zvieratami (a verte je ich tu viac než dosť). 110 kráv, 6 býkov a 30 teliat a s nimi ovce, kozy a osly (spolu približne 25 na bojovníka) vytvorí počas noci tú správnu vidiecku atmosféru. Zmes vôní, bzukotu hmyzu, kôpky lajen, do toho deti v jednoduchých šatách, starci a stareny na priedomí domov, žena kojaca bábo... Áno, sme na mieste, kde ľudia žijú so svojimi zvieratami a ony žijú s nimi.
Ako to tu chodí
Dobytok je bohatstvom. Najväčším. Strata kravy sa prežíva viac ako strata dieťaťa. Najbohatší Masaj vraj vlastní tisíc kráv. Dojí ich jeho 20 žien (masajský priemer je okolo 6 litrov/denne). Tento boháč však nežije tu v Orbone. Miestne stádo je rozdelené medzi 70 mužov, s ktorými „vďaka“ povolenej polygamii žije 230 žien a 150 detí. Stádo najbohatšieho bojovníka dediny pozostáva z asi 20 jedincov. Má desať žien.
Náš sprievodca ma upozornil, že Masajovia čísla neriešia. Keď sa očividne 40-ročného muža spýtate, koľko má rokov, povie 17. Pýtať sa ich na to, koľko majú kráv, je vraj úplne zbytočné. Vypália na dobytok svoj znak a hotovo. Našiel som však bojovníka, ktorý mi tieto čísla poskytol. Na vek som sa ho ale radšej nepýtal...
Jedlo a zem
Priznám sa, nie som prieberčivý, ale masajský jedálniček by pre mňa asi nebol. Štyri poháre čerstvej krvi zmiešanej s mliekom (asi 1liter) každodenne už od detstva. Krv získavajú narezaním krčnej tepny. Deje sa tak v štvordňových intervaloch. Ak mäso, tak predovšetkým ovčie alebo kozie. Dobytok, ten sa zabíja len pri výnimočných príležitostiach. Už chápem tú šľachovitosť ich tiel.
Zelenina sa tu príliš neje (Masajovia sú hrdí pastieri, zohýnať sa k zemi je pod ich úroveň a dôstojnosť), a tak pred úrodnými pozemkami uprednostňujú pastviny. Asi najväčším dôkazom ich „odporu“ k akejkoľvek práci so zemou je fakt, že nepochovávajú svojich mŕtvych. Jednoducho ich telá nechávajú napospas divokým zvieratám.
Môj syn Adam skákal opreteky s miestnymi bojovníkmi. Ten, kto vyskočí najvyššie, má podľa tradície právo vybrať si ženu bez toho, aby za ňu platil kravami. Zároveň je považovaný za silného a atraktívneho alfa samca. Toto Adam nevedel. Ak by áno, možno by ich porazil (aj keď musím uznať, že miestni mládenci skákali skutočne vysoko).
Nevyhral, ale som si istý, že vo chvíli, keď ho desiatky Masajov povzbudzovali, keď sa jeho blond vlasy pri výskokoch vznášali a modré oči svietili na obdiv ako atrakcia masajským ženám, definitívne zabudol, vďaka čomu sme sa tu ocitli. On to nevie, ale ja som v tom momente premenil minulé trápenie na radosť a vďačnosť. Bez trápenia by sme totiž túto dedinu na západe Afriky a nádherných ľudí v nej nikdy nenavštívili...
Asante sana Keňa/ďakujem mnohokrát
Karol Kováč, niekdajší šéfredaktor Magazínu chovateľa
