Ako farár som mnohokrát zažil, že som na nejaké spoločné podujatie pripravil a dal účastníkom do ruky nejaký program, letáčik či obrázok. Mal som predstavu, že práve tento kúsok papiera pozdvihne podujatie na inú úroveň.
Keď sa podujatie skončilo a my sme upratovali, mnoho z pripraveného sa dalo nájsť pokrčené v lavici, či pošliapané po zemi medzi stoličkami. Človeka sa mimovoľne zmocňovala frustrácia. Má zmysel sa namáhať? Veď, hľa, ako napokon skončilo to, čo sme s očakávaním pripravili?
O čo intenzívnejšie si musíte podobnú otázku klásť vy, pestovatelia a chovatelia: Kde napokon skončí naša surovina, náš výrobok, výsledok nekončiacej, namáhavej, trpezlivej práce, tŕpnutia pri myšlienke na vrtochy počasia, výsledok premýšľania, spolupráce i nepríjemností, výsledok investícií, podnikateľského rizika, zadlženia sa? Skončí môj produkt na stole a bude vďačne a bezo zvyšku skonzumovaný? Alebo ho nejaký unudený školák bez štipky záujmu nahryznutý hodí do koša? Alebo bude v rámci firemného večierka spolu s množstvom iných nedotknutých dobrôt odvezený v kontajneri do spaľovne odpadu?
6. marca sme sa s manželkou a so skupinkou spolupracovníkov vydali prežiť aspoň jeden dobrovoľnícky deň na hraničný priechod vo Vyšnom Nemeckom. Cestou sme sa zastavili v martinských kasárňach, kde sme okrem iného do dodávky nakladali množstvo minerálok, džúsov, detských výživ, sušienok, lízaniek a cukríkov. Zásobovanie, to bol nepretržitý kolotoč.
Vo Vyšnom Nemeckom stálo niečo, čo z diaľky vyzeralo rozšafne, ako veľký jarmok alebo divné festivalové mestečko. V sprievode vojakov tam prúdili noví a noví ľudia z hraničného priechodu. Smutné obrazy. Matka s dvoma na smrť umorenými deťmi a jednou cestovnou taškou. Mladá žena s dvoma mentálne postihnutými mladými ľuďmi, zrejme súrodenci a ich veľký pes. Žena v strednom veku s dvoma staršími ľuďmi o paliciach, zrejme dcéra s rodičmi. A znova a znova, tisíce. Matky, deti, starci, kočíky, psy, mačky, invalidné vozíky, tašky a igelitky. Priatelia nás dostali priamo do colného priestoru, do „červeného stanu“, kadiaľ všetci prichádzajúci museli prejsť. Niektorí boli tak vystresovaní, že po dvadsaťštyrihodinovom státí na hraniciach si nechceli zobrať vôbec nič, ani pohár s teplým čajom. Chceli byť už za hranicou. Deťom sme ponúkali detské výživy (obrovský úspech), sladkosti či malé hračky. Vďačne sa dali obdarovať.
Bolo to neuveriteľné, ale o niečo nižšie položené stanové mestečko pôsobilo priam terapeuticky. Každý si mohol nájsť presne to, čo potreboval – od dobytia mobilu, cez kočík, fusak pre dieťa, invalidný vozík, oblečenie, obutie, sprostredkovanie dopravy a ubytovania, až po jednoduchý nocľah, zdravotnícke ošetrenie, toaletu, sprchu, zahriatie sa pri zdroji tepla a ... ,samozrejme, jedlo!
Jedlo robilo zázraky. Unavení, vojnou, útekom a roztrhnutím rodín totálne zneistení ľudia sa boli schopní usmiať, upokojiť, sadnúť si, dať si kávu, čaj, kakao, odpočinúť si a sústrediť sa na rozhodnutie, kam a ako ďalej. Na niekoľkých miestach niekoľko skupín kuchárov paralelne a nonstop varilo v kotloch rozličné jedlá – od exotických, až po guláše a fazuľovice s klobásou. Servírovali ich bez rozdielu komukoľvek, kto prišiel. Utekajúcim Ukrajincom, Pakistancom, Afričanom či Rómom, vojakom, policajtom, hasičom, záchranárom, dobrovoľníkom, rádovým sestrám a farárom všetkých konfesií. Uličkami tohto malého mraveniska sa šírila stará známa vôňa dymu, polená praskali v ohni a horúce jedlá lákali.
Kto vie, možno tam bolo aj vaše bravčové a hovädzie. Vaša cibuľa, cesnak, masť, olej a zelenina. Chlieb a pečivo z vašej múky či priamo z vašej pekárne. Klobásy, špekačky a salámy z vášho bitúnku. Paštéty, jabĺčka a sušienky, dávkované do balíčkov prvej pomoci. Vaše cestoviny, vaša minerálka a džúsy. Vaša detská výživa, keksíky, čokoládky a lízanky. Vaša káva, čaj a mlieko pre deti. Pýtate sa občas sami seba, kde skončila vaša surovina, váš výrobok, výsledok namáhavej, trpezlivej práce, tŕpnutia pri myšlienke na vrtochy počasia, výsledok premýšľania, spolupráce i nepríjemností, výsledok investícií, podnikateľského rizika, zadlženia sa? Poviem vám, že skončila najlepšie, ako si možno predstaviť. Nič, vôbec nič nevyšlo nazmar. Dlhé týždne a mesiace vaše výrobky pomáhali ľuďom na úteku. A dodnes ich ešte vyvážame v tonách ako humanitárnu pomoc ďaleko na východ Ukrajiny, kde náš šofér už počuje dunenie výbuchov. To, čo ste vyrobili, vyrobili ste výborne!
Na prahu Vianoc a končiaceho sa, žiaľ, vojnového roku 2022, k tradičnému vinšu Pánom Bohom požehnaných Vianoc a šťastného nového roku 2023 túžim pridať ešte špeciálne poďakovanie: Milí chovatelia a pestovatelia, možno to ani netušíte, ale pomohli ste ľuďom v extrémnej životnej situácii, akú nezažil ešte nikto z nás – v situácii vojny, úteku, hľadania záchrany a bezpečia pre život. V mene tých, ktorí vám nemohli poďakovať a ktorí aj vďaka vám boli a sú schopní prenášať hrôzu vojny, vám odkazujem ich – „Ďakujeme!“.
Ivan Eľko, generálny biskup Evanjelickej cirkvi na Slovensku
