Za našimi „humnami“ začala s najväčšou pravdepodobnosťou vojna. Je to niečo čo sme nezažili už takmer 80 rokov. Vojna je peklo. Vojna je zmätok. Vojna totiž zasahuje aj civilistov.
Rôzne vojny v histórii mali rôzny dopad na civilné obyvateľstvo. Tá posledná, ktorej pamätníci ešte žijú, mala na rozdiel od tej predchádzajúcej oveľa väčší priamy dopad na obyvateľstvo nielen v miestach, ktorými prechádzali fronty. Aj v našej rodine sme vo vojnových generáciách, bohužiaľ, zaznamenali obete práve v tejto súvislosti. Priamou obeťou bojov bol len môj praprastrýko, ktorý zahynul na srbskom fronte v prvej svetovej vojne. Vojna to je aj strach o to čo bude zajtra, možno už aj o hodinu. Vojna je všeobecný nedostatok, hlad, deštrukcia a často rekvirácie. To si zrejme neuvedomujú jej strojcovia, ktorí v teple svojich kancelárií či virtuálnych štábov riadia skutočný pohyb vojsk. Už nemusia umierať so svojimi vojakmi pri bojových stretoch, ako napr. uhorský kráľ Ľudovít II. v bitke pri Moháči, ani nesledujú svojich vojakov z kopca nad bojiskom, ako napr. Napoleon v bitke pri Slavkove. V tejto súvislosti mi napadá scéna z legendárnej rozprávky Šíleně smutná princezna, v ktorej nechali kráľovských radcov - strojcov vojnového konfliktu (Darek Vostřel a Josef Kemr) bojovať v ringu na bahnovom podklade. Hoci pohľad na „generálov“ bol komický, koniec scény bol smutný: Radcovia si bahno z tela umyli v tichom jazere a pokojne vybrali sa do svojich nových pôsobísk, ako keby sa nechumelilo.
Asi sme fakt nepoučiteľní. Svet často zverujeme do rúk ľuďom, ktorí odtrhnutí od reality snívajú svoj sen o vlastnej neomylnosti a pritom myslia len na seba. Hoci už veľakrát nás priviedli na „kraj sveta“, zatiaľ vždy sa ich podarilo včas zabrzdiť. Netrúfam si povedať, kam to zájde tentokrát. Nie som veštec, som sedliak - promovaný sedliak. A som na to hrdý.
Marián Dukes, AGROMAGAZÍN
