Predstavte si, že podnikáte popri svojom hlavnom zamestnaní, že skultúrnite časť dlhodobo zanedbávanej krajiny. Štát to skoro nič nestojí. Ak chcete svoje chovateľské úsilie doviesť na vyššiu úroveň, t.j. k finalizácii, zrazu sa pred vami objaví takmer neprekonateľná húština, s ktorou by mal problém poradiť si aj legendárny princ z rozprávky o Šípkovej Ruženke. Asi tak by sa dali stručne charakterizovať skúsenosti pána Júliusa Partla z osady Modoš pri obce Hostie neďaleko Topoľčianok.
Príbeh gazdovania pána Partla sme zaradili do rubriky Reportáž na s.4-6. Ako to často býva, pri príprave reportáže sme narazili na „zaujímavé“ veci. Keďže sme o nich nepočuli po prvýkrát, rozhodli sme sa im venovať v samostatnom článku. Jeho témou je zvláštne správanie niektorých štátnych úradníkov k farmárom. K napísaniu príspevku nás povzbudila aj miestami až búrlivá diskusia počas 16. dňa prvovýrobcov mlieka v Nitre. Jeden z diskutujúcich položil auditóriu otázku, prečo sa inšpekčné orgány zameriavajú prakticky len na jeho podnik. Odpovedal si sám: Preto, lebo ako jediní v širokom okolí máme „pod jednou strechou“ chov ošípaných, dojníc i výrobňu kŕmnych zmesí. Nie je to po prvý raz, čo sme sa stretli s prípadom nadmerného kontrolovania fungujúcich chovov. Chovatelia, ktorí si väčšinou prajú zostať v anonymite zvyknú hovoriť, že k nám chodia, pretože ešte fungujeme a aj preto, že sme im schopní tie pokuty zaplatiť.
Bitúnok? Pre seba mi stačí
Jedným z cieľov, pre ktoré zakladal pán Partl chov dojčiacich kráv bola finalizácia produkcie, najmä v podobe stejkového mäsa a tiež finalizácia z farmového chovu zveri. Aj preto sa rozhodol postaviť malý bitúnok v priestoroch odkúpeného a zrekonštruovaného staršieho domu priamo v osade Modoš. Začal spolupracovať s odborníkom, ktorý pomáhal budovať tie najväčšie slovenské bitúnky. Projekt malého bitúnku bol už v značnom štádiu fyzickej realizácie (samozrejme, s povinnou dávkou byrokratických prieťahov), keď ho priatelia upozornili, že nemá postupovať podľa hygienických, ale podľa veterinárnych predpisov. Tie boli v mnohých prípadoch miernejšie ako hygienické predpisy, nakoniec sa však rozhodol zatiaľ nepožiadať o schválenie malej „porážacej“ prevádzky. Dôvod je jednoznačný: Vzhľadom na to, že na malom bitúnku bude jatočne usmrcovať dobytok len pre vlastnú potrebu sa mu neoplatí riskovať časté návštevy inšpektorov. Zatiaľ mu stačia aj občasné „prekáračky“ s plemenárskymi inšpektormi. To však neznamená, že v budúcnosti nepočíta s jeho zoficiálnením, pretože verí, že príde čas, keď bude môcť poskytovať kvalitné slovenské mäso slovenským spotrebiteľom. Dúfame, že nebude trvať dlho.
Poviete si, že sme v predchádzajúcom texte boli nespravodliví voči veterinárnym a potravinovým inšpektorom. Určite nie, pán Partl získal počas ich „budovateľských“ návštev aj mnoho cenných inšpirácií a odporúčaní, ktoré mu pomohli pri výstavbe jeho prevádzky. Pritom, ak by ho chceli na niečom neskôr „nachytať“, nemuseli sa s ním dopredu podeliť o svoje znalosti. Jednou z prvých vecí, na ktorú si počas nášho rozhovoru spomenul boli schody, ktoré na radu inšpektorov vyhotovil z mriežkových kovových dielcov. Ďalšou vecou bola výmena klasickej sklenej výplne za odolnejšiu na tých oknách, z ktorých by sa mohlo rozbité časti skla dostať do mäsa pri jeho spracovaní. Veľmi jednoduchým spôsobom mu pomohli vyriešiť problém, ako splniť legislatívne podmienky na umiestnenie bitúnkovej a rozrábkovej časti prevádzky takmer v jednej miestnosti. Využilo sa obstavanie priestoru pod i nad terasou, ktorej podlaha sa „zrušila“ a bola nehradená mriežkovanou podlahou s oknom, cez ktoré je možné jatočné telo dostať na prvé poschodie do rozrábkarne. Takto sa dosiahlo priame napojenie na miestnosť, kde sa mäso spracúva a následne aj skladuje v chladiacom boxe. Na prízemí v susedstve bitúnku sa nachádza chladiaci a zrecí box na divinu. Box na divinu slúži aj pre potreby poľovného združenia, ktorého členom je pán Partl. Na tomto mieste upozornil pán Partl na dôležitosť nastavenia technických parametrov chladenia. Predajcu takéhoto zariadenia by ste nemali pustiť preč, kým vám neurobí aspoň krátke „školenie“.
Keď sa vrátime ešte na chvíľu k bitúnkovej časti, v nej mu inšpektori poradili zlepšiť odtokové pomery montážou samostatnej vetvy na odtok krvi s hrubším priemerom. Na radu inšpektorov inštaloval pán Partl aj zachytávač tukov.
Niektoré technologické prvky inštalované podľa hygienických predpisov, naopak, neboli potrebné. Pán Partl ich však vo svojej prevádzke zachoval, čím zvýšil komfort v nej pracujúceho mäsiara a zvýšil hygienické štandardy. Medzi takéto veci patria napr. bezdotykové umývadlá, resp. UV sterilizátor nožov. To čo niekto vníma ako nadštandard, je pána Partla samozrejmosťou.
Pozitívne prínosy malo aj samotné budovanie bitúnku a rozrábkarne: Pri kopaní základov pre bitúnok našiel na pozemku vetvu vodovodu, ktorá bola určená pre zásobovanie susedných nehnuteľnosti zo studne pôvodného majiteľa domu. Po “spojazdnení“ tejto vetvy a inštalovaní špičkovej čistiacej technológie do nej má pán Partl k dispozícii výdatný zdroj vody bez dusitanov.
Marián Dukes, Slovenský CHOV
Snímky: autor
Článok bol publikovaný v novembrovom Slovenskom CHOVe na s.16
Časopis Slovenský CHOV si môžete predplatiť tu.
Na hlavnej snímke je pohľad do bitúnkovej časti prevádzky.
