V poľnohospodárstve je dôležité hovoriť o dátach a podľa toho prehodnocovať politiky

Naša štúdia upozorňuje, že pojem sebestačnosť sa používa na zakrytie iných problémov v sektore, politická snaha o jej zvýšenie nepriniesla v minulosti očakávané výsledky (viac zdravých domácich potravín) a navyše, pod rúškom sebestačnosti sa dokonca prijímali veľmi škodlivé protekcionistické politiky. Sebestačnosť je veľmi problematický ukazovateľ, o ktorom by sme sa nemali rozprávať, ak nám ide o podporu poľnohospodárstva. Čo znamená, keď sa zvýši úroveň sebestačnosti na 80%? Budeme mať viac zemiakov, a menej pšenice, alebo viac mäsa a syrov, na úkor ovocia? Samozrejme, je dôležité sledovať, čo sa produkuje a aká je efektívnosť tejto produkcie. No keď sa hovorí o potravinovej sebestačnosti ako o čísle, nevieme z toho vyčítať kvalitu produkcie, efektívnosť dotácií či ekologickosť výroby. To sú dnes ukazovatele, ktoré by sa pri hodnotení agropotravinárstva mali sledovať.

V štúdii sa uvádza, že slovenská prvovýroba má ambície byť sebestačná vo väčšine agrokomodít, no napriek tomu nie je. Platí to hlavne pre oblasť výroby bravčového mäsa, ale aj niektorých ďalších komodít. Prečo?

V prvom rade je nutné odstrániť problémy, ktoré dusia farmárov už dlhé roky, ktoré brzdia ich podnikanie a zvyšujú im náklady. Štát nedokáže podporiť výrobu, keď bude robiť stále to isté. Už dávno nestačí vymýšľať ďalšie neprehľadné dotačné schémy, ktoré administratívne zahlcujú nielen farmárov ale aj štát. Je nutné výrazne podporiť napredovanie pozemkových úprav, aby mali aj noví a mladší farmári možnosť dostať sa k pôde. Je nutné reformovať Slovenský pozemkový fond, o ktorom kolujú nelichotivé korupčné kauzy, ale ktorý nemá ani zákonom stanovené lehoty na vyjadrenia. Je potrebné prehodnotiť načasovanie niektorých výziev, ktoré motivujú farmy k netrhovým krokom. Ukážkové príklady zo slovenského poľnohospodárstva využívajú aj zahraničné know how a kapitál, aj toto môže byť cesta, ako podporiť produkciu. V neposlednom rade je dôležité pozrieť sa na to, prečo na Slovensku nevznikajú odbytové združenia, ktoré nielen pomáhajú zlepšiť pozíciu farmárov voči obchodným reťazcom, ale im aj pomáhajú podniknúť spoločné investície do marketingu, skladov, a pod. a efektívnejšie hospodáriť.

Faktom je, že farmári predovšetkým v oblasti živočíšnej výroby nedokážu zvyšovať svoju produkciu v dôsledku dlhodobo nízkych realizačných cien svojej produkcie, ktoré spravidla nepokrývajú ich náklady. Negatívom je i faktor poskytovania rozdielnych (aj národných) podpôr v rámci jednotlivých členských štátov, čo narúša konkurencieschopnosť slovenských poľnohospodárov, keďže tí inkasujú v porovnaní s väčšinou svojich kolegov menej. Nie sú teda rozdielne dotácie rovnako problémom, prečo Slovensko ťahá za kratší koniec v otázke dosahovania sebestačnosti? Vidíte šance k tomu, že by sa národný protekcionizmus v tejto oblasti zo strany ostatných štátov nejakým spôsobom zmenil (obzvlášť v čase pandémie COVID-19, keď na celoeurópskej úrovni potravinová bezpečnosť naberá na dôležitosti)?

Debata o podporách, žiaľ, opäť zatieňuje iné fakty. Napr. tie, že rozdiely vo farmárskej produktivite medzi Slovenskom a inými štátmi sú oveľa vyššie ako rozdiely v dotáciách. Ak si to porovnáme číselne, podpora z SPP je len o pätinu nižšia ako je priemer EÚ, avšak priemerný európsky farmár vyprodukuje na hektári pôdy 3-násobne vyššiu pridanú hodnotu. Je evidentné, že tieto rozdiely v produktivite nie sú dôsledkom len nižšej podpory. V slovenskom poľnohospodárstve chýbajú inovácie a investície, nie ďalšie dotácie. Keď hovoríme o rozdieloch v dotáciách, mali by sme zohľadňovať napr. aj vyššie mzdové náklady a oveľa vyššie ceny pôdy v západných krajinách.
Určite nechcem obhajovať dotačné politiky jednotlivých štátov. Máme spoločný trh, preto by pravidlá podnikania mali byť čo najtransparentnejšie. Ako v iných sektoroch, ktoré sú financované z verejných zdrojov, tak aj tu musíme neustále prehodnocovať hodnotu za peniaze. V poľnohospodárstve je to tak citlivá téma, že akákoľvek väčšia reforma je prakticky okamžite zvrhnutá zo stola a každý, kto sa len opováži povedať, že v tomto sektore dokážu kľučkovať podniky, ktoré nie sú prínosom, je označený za vlastizradcu. Považujem to za nešťastné, v poľnohospodárstve je dôležité hovoriť o dátach a podľa toho prehodnocovať politiky. V opačnom prípade je dôvod pochybovať o tom, že tu existuje snaha o potravinovú bezpečnosť, a nejde len o udržanie status quo štedrého dotovania.

Ďalším merítkom sebestačnosti je zastúpenie domácich potravín na pultoch obchodov, ktoré de facto odráža mieru ich spotreby. Tu dlhodobo ležíme na hodnote 40 %. Nie je to predsa len málo?

Toto meradlo je opäť problematické. V našej publikácii upozorňujeme, že presnejší je ukazovateľ tržieb z predaja slovenských výrobkov (posledné dáta hovoria o 62 %). Môže sa stať, že dôjde k logistickým komplikáciám a v čase merania reťazec nebude mať na pultoch tie výrobky, ktoré ponúka štandardne. Podiel slovenských produktov závisí aj od šírky sortimentu. Ak má niektorý reťazec na pulte napr. najväčší sortiment syrov, tak aj keď bude ponúkať najviac druhov z domácej výroby, môže byť oproti reťazcu s užším sortimentom znevýhodnený.

V globalizovanom trhu sa krajina pôvodu určuje ťažko. 75 % surovín použitých na potravinu musia byť slovenského pôvodu, aby sme mohli hovoriť o slovenskom výrobku. Keď sa zmení (dočasne) jedna z týchto surovín, už to nebude slovenský produkt, hoci sa väčšina produkcie odohráva na Slovensku.

Ak chceme posilniť postavenie farmárov voči reťazcom, určite má zmysel zamyslieť sa nad tým, ako posilniť odbytové združenia. Pre reťazec je pohodlnejšie komunikovať a vyjednávať s jedným subjektom, ako s desiatkami. Štát sa v minulosti o to pokúšal cez dotácie, avšak výsledky neboli uspokojivé. Združenia v zahraničí investujú do spoločných skladov, zberových liniek a spoločných predajných centier. Vďaka tomu optimalizujú náklady a dokážu svoje výrobky oveľa lepšie odprezentovať.

Pomohlo by zvýšenie sebestačnosti vo výrobe potravín zvýšiť aj zamestnanosť ako argumentujú agropotravinári?

Opäť, tu sa nesprávne stotožňuje vyššia sebestačnosť len s vyššou produkciou. Produkcia sa zvýšiť nemusí, stačí ak poklesne spotreba niektorej potraviny, a sebestačnosť je vyššia. Preto nemôžeme hovoriť že existuje priama súvislosť medzi mierou sebestačnosti a zamestnanosťou.

Viac ako pracovnú silu potrebujú slovenské farmy kapitál. Práve nové stroje optimalizujú náklady a umožňujú zvýšiť produktivitu podniku, vďaka čomu existuje aj priestor pre zvyšovanie miezd. Vyššie mzdy tak dokážu prilákať vhodných pracovníkov.

Rovnako ako v iných sektoroch, aj v agropotravinárstve chýbajú kvalifikované pracovné sily. Moderné farmy dnes intenzívne pracujú so strojmi, ktorých ovládanie si vyžaduje odbornú prípravu. Často spomínané zamestnanie dlhodobo nezamestnaných preto nie je riešenie. Ak chceme podporiť zamestnávanie, to pôjde len cez výrazne odbyrokratizovanie zákonníka práce. Už dnes niektoré farmy redukujú počty zamestnancov, nočných strážnikov nahrádzajú kamerovými systémami. Voľba medzi zamestnaním človeka alebo investície do technológií ostáva na podnikateľa, avšak štát by mal odstrániť prekážky, ktoré zbytočne znevýhodňujú jednu z týchto foriem.

Na záver štúdie INESS uvádza, že slovenské poľnohospodárstvo vie prosperovať aj bez dosiahnutia sebestačnosti. Ako? Resp. čo k tomu potrebuje?

Hovoriť o konkrétnych reformách. Na príkladoch zo zahraničia vidíme, že aj v krajinách, ktoré nie sú sebestačné v mnohých produktoch, dokážu fungovať extrémne konkurencieschopné firmy, ktoré vďaka špecializácii, využívaniu najnovších technológií zásobujú nielen domáci, ale aj zahraničný trh zdravými potravinami. Aj na Slovensku máme niekoľko takýchto príkladov.

Extrémne rozdrobené pozemkové vlastníctvo dnes zaťažuje farmy spravovaním stoviek nájomných zmlúv. Jedným z riešení je poctivé rozbehnutie pozemkových úprav, ktoré vyriešia nielen otázku vlastníckych a užívateľských vzťahov, ale dokážu navrhnúť aj rôzne krajinné prvky, ktoré pomáhajú zadržiavať vodu v krajine, či sprístupnia pozemky pomocou ciest.

Dnes ide na podporu farmárov asi miliarda eur ročne. Túto podporu potrebujeme presmerovať na modernizáciu fariem a povzbudenie produkcie, nielen na platby, ktorých cieľom je zvýšiť príjem farmárov.

Znie to ako klišé, ale farmárčenie je tiež podnikanie – a podnikatelia potrebujú od štátu čo najmenej prekážok, čo najtransparentnejšie podmienky, jednoduché zamestnávanie a dobrý prístup k finančnej pomoci. Tu sa opäť dostávame k dotáciám. Získať ich si vyžaduje porozumenie a administratívu, namiesto stále nových a nových schém by sa štát mal zamerať na zefektívnenie tých existujúcich.  

Snímka: INESS

Celý rozhovor s analytičkou Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) Ing. Monikou Budzák, ktorá je autorkou štúdie „Slovenské poľnohospodárstvo potrebuje viac ako len sebestačnosť“, nájdete v AGROMAGAZÍNe 12/2020 na s. 20-22.