Už poznáme termín predčasných volieb. Predvolebná kampaň sa už vlastne začala. Politické strany sa budú predbiehať v sľubovaní krajšej budúcnosti občanov Slovenska. A jednou z hlavných politických tém budú určite vysoké ceny potravín. Rôzne „sľubotechny“ budú predpovedať nižšie ceny alebo viac kvalitných slovenských potravín na pultoch predajní, ak ich zvolíte. Želania a prázdne frázy. Buď vôbec nevedia, o čom hovoria (čo je zlé), alebo to vedia dobre a vedome zavádzajú (čo je horšie?). Bez zacielenia národohospodárskeho záujmu na potravinársky priemysel a väčšieho vplyvu na sféru obchodu slovenskí politici nemajú šancu niečo zmeniť. Dá sa vôbec ešte očakávať zvrat zo súčasnej neutešenej situácie k lacnejším a zároveň kvalitnejším domácim produktom?
Slovenská štatistika zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami zatiaľ naznačuje skôr opačný trend. Saldo má dlhodobo klesajúci trend a za rok 2022 sa blíži k mínus dvom miliardám euro! Táto suma z nás robí konzumentov produkcie a pridanej hodnoty z iných krajín, ktorým sme pomohli tovar vyrobiť, spracovať, zamestnať ľudí a predať ho so ziskom. S perspektívou jeho ďalšieho odbytu...
Slovenské domácnosti vydávajú vyše štvrtinu (26 % podľa ŠÚ SR) príjmov na potraviny, nealko a alkoholické nápoje a tabak. Štatistika uvádza medziročné zvýšenie cien potravín o 19,3 %, pričom zdraženie sa dotklo aj vybraných potravín každodennej spotreby, na ktoré sa uplatňuje znížená sadzba DPH. A tak si dnes kupujeme kilo chleba za 3,50 euro, liter 1,5 % mlieka za 0,80-1 euro, jedno vajíčko za 35 centov či kilo zemiakov za 1-2 eurá. Stále rozhoduje cena, nie pôvod potravín. Národnú hrdosť si totiž môže dovoliť len občan, ktorý dostáva primeranú odmenu za prácu. Ale ešte vždy panuje „sociálny zmier“ a ľudia ticho akceptujú zvyšovanie cien.
Za ostatných 30 rokov sa Slovensko sklonilo pred zahraničným kapitálom, cenovým diktátom aj kvalitou ponuky potravín. Za ten istý čas sme si doma vytvorili miliardový investičný dlh vo vlastnom potravinárskom priemysle. Pozvaní „investori“ zo zahraničia evidentne nemali záujem ho u nás rozvíjať (česť výnimkám). Cenu na pulte však robí konkurencieschopnosť potravinárov. Chýbajúca modernizácia, digitalizácia a sklady na jednej strane a na druhej tlak obchodníkov na znižovanie ceny na úkor kvality nám nedávajú veľký manévrovací priestor v boji s konkurenciou.
Ako sa dá napríklad vysvetliť paradox, že hoci prvovýrobcovia na Slovensku predávajú svoju produkciu za jednu z najnižších cien v rámci únie, ceny potravín na pultoch máme naopak jedny z najvyšších? Druhý paradox: Potraviny so slovenským pôvodom sú v obchodoch často drahšie ako tie zo zahraničia. Prečo je to tak?
Jednou z odpovedí je chyba v systéme nastavenia podpôr v poľnohospodárstve. S argumentom udržateľnosti únia vypláca poľnohospodárom tzv. základnú platbu na hektár bez nadväznosti na produkt či zásluhovosti. Na produkciu niekoľkých vybraných komodít je viazaných iba pár foriem podpôr. Dá sa v novom programovom období očakávať, že vyššia podpora na pestovanie zeleniny, ovocia alebo zemiakov cez organizácie výrobcov nám zaistí ich dostatok a nižšiu cenu na pultoch predajní? Bude podpora pre krátke odbytové reťazce a malých výrobcov potravín vôbec efektívna v podmienkach Slovenska?
Druhou odpoveďou je nerovnosť jednotlivých členských štátov v možnosti podporovať domácich výrobcov zo štátneho rozpočtu. Iné spolufinancovanie opatrení II. piliera Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ si môžu dovoliť Francúzi a iné my. Treťou je krívajúca „jednotnosť“ podmienok spoločného trhu Európskej únie. Aj keď obchodné reťazce sú v rukách nadnárodných spoločností, ich správanie sa líši podľa miesta, kde pôsobia. To, čo si dovoľujú na Slovensku, by im inde neprešlo. A žiadna vláda jedného štátu ich neprinúti robiť to, čo nechcú. Do ich cenotvorby či do ponuky potravín máme, bohužiaľ, najmenej čo hovoriť...
Kruh sa uzatvára. Potravinová bezpečnosť a sebestačnosť sú dva odlišné pojmy, ale súvisia spolu. Pokiaľ by sme si dokázali vytvoriť skutočne premyslenú národnú koncepciu a využiť všetky formy podpôr, mohli by sme dosiahnuť sebestačnosť do päť až desať rokov vo väčšine poľnohospodárskych komodít. Ale tento prístup by mal byť prítomný naprieč všetkými odvetviami hospodárstva. A ísť ruka v ruke so zvyšovaním ekonomickej sily a kúpyschopnosťou obyvateľov. Toto bude nová výzva pre vládu, ktorá vzíde z najbližších parlamentných volieb. Potravinová sebestačnosť je totiž jednou zo základných obranných stratégií štátu.
Nezáviďme teda Rakúšanom ich patriotizmus. Ak vezmeme rozum do hrsti a budeme mať odvahu a vlastnú hrdosť, stále máme šancu stať sa menej závislými aj potravinovo sebestačnými. Začnime od seba. A vytrvajme.
Lada Debnárová, február 2023
