Meniny

pocasie16

                   3 dni  10 dní

sedlak-jozefPíše o nás srdcom už 42 rokov. Lebo vzťah k pôde má vo svojich koreňoch, koluje mu v žilách

Ján Huba

Jožko, v roku 1977 si začal pracovať ako poľnohospodársky novinár

v denníku Pravda, kde pôsobíš dodnes.

 

Vydržať 42 rokov v jednom titule, to je obdivuhodné. Počas tejto epochy si sa stal neodmysliteľnou súčasťou jednej generácie poľnohospodárov. Hlavne manažérov agrárnych podnikov, ktorí v súčasnosti riadenie družstiev či obchodných spoločností odovzdávajú svojim nasledovníkom. Poznajú ťa aj tisíce ľudí pracujúcich na poliach a v maštaliach. Ako by si túto – nazvime ju tvoju generáciu charakterizoval, z hľadiska jej rodokmeňa?

Všetci sme sa narodili a vyrástli v nejakom prostredí. Nikto z nás vplyv prostredia úplne nezmyje, prebýva stále v nás a prejavuje sa. Samozrejme, že rodina, škola - učitelia, priatelia, pracoviská, kde sme začínali a našli uplatnenie, zanechali na našej generácii stopu. Nezažili sme ťažké časy združstevňovania ako generácia môjho starého otca. Počas kolektivizácie ho na dva mesiace zatvorili. Babka ho „kolennáce“ prosila: „Jožo – podpíš, lebo už doma nie je čo jesť“. Ak si predstavíme roľníka, ktorý mal okolo 5 hektárov (také hospodárstva mali moji starí rodičia z otcovej i maminej strany), uvedomíme si, že nikto sa nechcel lúčiť s ťažko a často s veľkým uskromňovaním sa viacerých generácií nadobudnutým majetkom. Nieto aby veril, že nedobrovoľnou láskou počaté družstvá raz dokážu prosperovať! A predsa, v 70. a najmä v 80. rokoch už väčšina družstiev dobre fungovala. Odpovedzme si na zásadnú otázku, kto ich riadil? Boli to synovia, ale aj dcéry roľníkov, často úspešných gazdov. Ich rodičia pod nevídaným tlakom štátostrany vstupovali do družstiev. Vari nesie táto generácia dedičný hriech za to, že sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia postarala o sebestačnosť našej krajiny v obilí, mäse, zemiakoch, cukre a ostatných základných potravinách? Bola to generácia hladná po vzdelaní, ktorá s chuťou vyštudovala nitriansku Vysokú školu poľnohospodársku alebo Vysokú školu ekonomickú v Bratislave či veterinu v Košiciach. Z potomkov gazdov, neraz označovaných za kulakov sa stali úspešní manažéri. Vtedy sme tento pojem nepoznali. Išlo o predsedov, ekonómov, mechanizátorov, agronómov a zootechnikov. To bolo päť kľúčových ľudí v každom družstve. Riadili podniky, ktoré boli často stonásobne väčšie ako hospodárstva ich rodičov. Naskytla sa im profesionálna šanca, aká prichádza raz za čas vyvolaná obrovskými spoločenskými zmenami. Keď som sa ako novinár zoznamoval s ich osudmi, zistil som, že neraz pochádzali z „dobrých“ sedliackych rodín. Ich rodičia často stáli pred voľbou – nemali už majetky, ale ani oni, ani ich deti si nevedeli predstaviť svoj profesionálny život inak, než spojený s prácou na pôde, s pestovaním poľných plodín či s chovom hospodárskych zvierat.

Skúsme sa teraz pozrieť na súčasnosť nášho poľnohospodárstva.

Súčasnosť? Pár slovami sa nedá opísať. Všetko je v pohybe. Konštatujeme, že nemáme dosť ľudí ochotných pracovať v poľnohospodárstve. Až príliš sme sa mu vzdialili aj v dedinách. Ale to je celoeurópsky problém. Družstvá už nie sú zamestnávateľmi ani poskytovateľmi ekonomických a sociálnych istôt ako v minulosti. S tým súvisí celková príťažlivosť poľnohospodárstva. Poľnohospodári často hovoria, že za to, čo sa stalo, môže štát, teda doterajšie vlády. Áno, štát mal udržať napríklad aj poľnohospodárske školstvo. No aj poľnohospodári by mali prispieť k obnove poľnohospodárskeho školstva, veď potrebujú mladých, je to v ich životnom záujme. Máme prevažne veľké podniky a tam funguje kontinuita inak ako v rodinnom hospodárstve. Položil si niekto otázku ako dostať do podniku deti traktoristov dnes agromechatronikov, deti ošetrovateľov dobytka, ošípaných? Čo im ponúknuť? Žijeme z noci na ráno. Väčšina stredných škôl zostala vybavením na úrovni 80. rokov. Mnohé školské hospodárstva sa rozpadli, študenti sa učia zručnostiam na zastaranej technike. Ľahko sa nadáva na štát. Ale štát sú predsa ľudia a ich reprezentantmi politické strany. Tie rozprávajú o poľnohospodárstve pred voľbami. Teraz, zdá sa, predsa len sa stalo poľnohospodárstvo politickou témou. Prispeli k tomu strata sebestačnosti, potravinové aféry a, samozrejme, hrozná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Otázka dneška znie: Z čoho začať? Možno z toho, že v čase, keď náš život ovplyvňujú počítače a digitálna technika, pripomenieme spoločnosti, že zdravú výživu ľudí a usporiadanú krajinu môžu zabezpečiť len inteligentné poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Jednoducho, že pestovanie rastlín, chov zvierat, spracovanie mlieka, mäsa atď. môže byť a je atraktívne zásluhou toho, že ľudia pracujú jednak s čoraz vzácnejšou živou pôdou a všetkým čo na nej žije, ale aj fantastickými technológiami. Roľník, poľnohospodár, farmár, vstúpil takisto do 21. storočia ako objaviteľ nových možností podnikania na pôde a pritom je stále garantom dobrého života celej spoločnosti. Prečo viac nehovoríme o jedinečnosti profesie, ktorá civilizovala ľudstvo?

Aká nás čaká budúcnosť?

Ak máme radi svoju domovinu, starajme sa o ňu viac. Ak si to osvojíme, musíme sa začať starať viac aj o poľnohospodárstvo. Myslím si, že štruktúra (či skôr neštruktúra) poľnohospodárstva, ktorá vznikla, bude podliehať zmenám. Objavuje sa vrstva nových hospodárov. Otázkou je, s akými predstavami novici prichádzajú – do akej miery romantickými a do akej s realistickými. Celkom prirodzenou otázkou je, či majú pôdu. Slovenský pozemkový fond spravuje okolo 140 tisíc hektárov štátnej pôdy, všetka ostatná z vyše polmilióna hektárov patrí nezisteným vlastníkom. Komu ju prenajať? Stačí len dobrý úmysel? Samotná pôda a s ňou spojené otázky od pozemkových úprav až po užívanie a vlastníctvo je témou tém. Slovenská dedina sa veľmi zmenila. Do života vstúpila nová generácia, ktorá má svoje predstavy o stravovaní, ale aj o bývaní na vidieku. Ľudia chcú jesť slovenské potraviny, teda čerstvé, spracované podľa osvedčených receptúr. To je šanca pre poľnohospodárstvo. Vidiečania nemajú problém so založením ovocného sadu či zeleninárskej plantáže pri dedine, lebo nesmrdia, ale vadia im farmy zvierat. Ako malé deti získajú návyk na vôňu zvierat? Návštevou dvoch pavilónov hmýriacich sa zvieratami raz ročne na Agrokomplexe? Dostať deti do podnikov je kvôli veterinárnym predpisom zložité a reálne tiež maximálne raz či dva razy ročne. Ďalšou veľmi významnou vecou je, ako zmeniť štruktúru veľkých podnikov. Napríklad v tom, aby bola pestrejšia rastlinná no aj živočíšna výroba. Myslím si, že dozrel čas na poctivú diskusiu o prítomnosti a budúcnosti slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva. Nemali by v nej dominovať vášne, len vášeň k tomu ako chytiť druhý dych. Potrebujeme lepšie spoznať názory generácie dvadsiatnikov, tridsiatnikov, štyridsiatnikov, ako aj názory ich otcov, vyhodnotiť ich a najmä vytvoriť program akceptovaný naprieč všetkými politickými stranami. Často sa zaklíname zodpovednosťou voči deťom. Ak majú žiť v krajine, ktorá im zabezpečí zdravé jedlo z vlastných zdrojov, je najvyšší čas konať.

 

Celý rozhovor s redaktorom denníka Pravda Jozefom Sedlákom si môžete prečítať v AGROMAGAZÍNe 02/2019 na s. 20 až 22.

Ceny na burze MATIF sú v EUR/t a ceny na burze CBoT v UScent/bušel

banner-lemken-rubin10

banner-pottinger

Ponuka našej vydavateľskej skupiny

 

agromagazin

pole

mechanizacia

chov