Martina Gondeková
Austrália prežila obdobie najkrajších sviatkov roka v plameňoch.
Vďaka medializácii dostala podporu z celého sveta. Pomoc prišla už aj z neba. V Austrálii začalo pršať.
V tom istom čase, v období Vianoc tie isté problémy, zažívala chudobná Afrika. Rozdielom však bolo, že africkému ohňu sa nevenovala až taká svetová pozornosť. Kým mnohí z nás zasadali k štedrovečernému stolu, v Sudáne zúfalí farmári v snahe zachrániť posledné hektáre s krmivom pre zvieratá, ale i vlastnú obživu, riskovali svoje životy. S krami, ktoré nestihli zhorieť, ubíjali plamene na horúcej africkej pôde. Zhorelo tam takmer 70 % poľnohospodárskej pôdy a v susednej Etiópii bola situácia podobná. V tej chvíli som ešte netušila ako tieto udalosti ovplyvnia (na istý čas) moje vlastenecké potravinové zmýšľanie.
V tom istom čase, v období Vianoc, som ja riešila úplne iný problém: „Prečo doma nemáme slovenskú fazuľu?!“.
Jednou z troch polievok na našom vianočnom stole ja tradične fazuľová. Snažíme sa v rodine jesť čo najviac potravín z domácej produkcie, pretože to tak máme v génoch, vieme že je to správne a väčšina našej staršej (i súčasnej) rodinnej generácie má dočinenia s dorábaním potravín. Niekedy si pripadám ako fanatik, ale keď nenaučím svoje deti obzerať sa po domácich potravinách, tak som niekde zlyhala. Strukoviny som nikdy neriešila, pretože sme ich jednoducho v záhrade starej mamy pestovali. Každý člen rodiny na jeseň dostal plátený balíček fazule a bôbu rôznej sorty. Sadíme ich aj teraz, ale už nie v takom množstve. Niekoľko rokov už fazuľu jednoducho kupujem v potravinách. Naivne som si celý čas myslela, že je pôvodom slovenská. Až do jedného predvianočného víkendu, kedy sme sa rozhodli uvariť si fazuľovú polievku. Ani neviem prečo, či už zo zvyku alebo pre istotu, som sa začítala do etikety. Moje zistenie, že obyčajná fazuľa nepochádza zo Slovenska, ma šokovalo. A tak doma nastal cirkus kvôli fazuli. Ešte väčší, že nepochádza z EÚ, ale z ďalekej Afriky, z Etiópie! Je toto možné, aby sme mi dovážali fazuľu z Afriky? Veď to nie sú banány, alebo pomaranče, veď fazuľu vieme predsa pestovať aj my Slováci. Alebo sme vedeli? Áno, voľakedy, v roku 1999, keď zberová plocha fazule na Slovensku predstavovala 2 500 ha a Slováci mali k dispozícii 3 700 ton fazule z domácej produkcie. Vlani sa fazuľa zasiala na výmere necelých 100 ha a s produkciou 116 ton máme pokrytie domácej spotreby domácou produkciou na 5 %! A šošovicu máme doma pre istotu z Kanady. Ďalší údiv! Slovenská produkcia pokrýva domácu spotrebu na 18 %. Aspoň, že ten hrach máme v našej kuchyni zo Slovenska. Čo na to dodať? Kde sa stala chyba aj v tomto odvetí? Veď strukoviny patrili k našim tradičným jedlám. Ich pestovanie bolo samozrejmosťou. Sú zdravé - nie len pre ľudí a zvieratá - a oživujú aj poľnohospodársku pôdu.
Po zistení mojich zásob z Etiópie som sa vybrala do obchodov zohnať slovenskú fazuľu. Nebudeme predsa na Štedrý deň jesť africkú. Chceme mať slovenské Vianoce. Ale slovenská fazuľa sa za 20 rokov z našich pultov vytratila. Bola som sklamaná a nahnevaná.
O pár dní som v zahraničnom spravodajstve zachytila správu o afrických farmároch hasiacich vlastnými rukami posledné steblá obilnín a strukovín (určite aj fazule pre Slovákov). Bol to naozaj zúfalý boj. V tej chvíli mi práve ich fazuľa nepripadala ako najväčšia katastrofa v mojej kuchyni. Moje potravinové vlastenectvo zrazu upustilo z nárokov a prestala som naháňať tú slovenskú.
Horiacu Austráliu zachraňuje celý svet (čo je aj správne, pretože je to výsledok gazdovania nás všetkých s našou planétou), ale farmári v Afrike sú odkázaní na vlastnú pomoc. Viem, že by bolo naivné myslieť si, že jeden hrniec fazule z Afriky spasí tamojších farmárov, ale v tej chvíli (možno to bolo aj posolstvom Vianoc, súcitom,..), som to považovala za akúsi samozrejmosť. Na druhej strane som sa v duchu ospravedlňovala sebe a našim pestovateľom fazule.
V nedávnom predvianočnom komentári: Sviatky pre všetkých, Ján Huba úprimne vystihol myšlienky poklony všetkým, ktorí dorábajú potraviny. Pridávam sa k jeho myšlienkam. Neberme ich ako samozrejmosť, pretože tak ako som sa ja rozčuľovala nad fazuľou sa môže o pár rokov niekto ďalší rozčuľovať nad hociktorou inou potravinou.
Martina Gondeková, NPPC – VÚŽV Nitra
